Probstnerov dom

Významná levočská mecenášska rodina Probstnerovcov dala k dispozícii svoj dom na Mäsiarskej ulici zakladateľovi Jednoty Jánovi Franciscimu, ktorý bol vychovávateľom syna Andreja Probstnera ml. Júliusa. Ten nielen v ňom  býval (spolu s bratom Františkom), ale v jeho priestoroch mohli študenti predvádzať svoje predstavenia. Ján Francisci-Rimavský (1822 – 1905) založil vo februári tajný spolok Jednotu mládeže slovenskej. Na jej organizačnej báze založili študenti Súkromné divadlo slovenských divadelných ochotníkov. V školskom roku 1845/1846 zahrali dvadsaťdva predstavení a divadelnú družinu nazývali aj Francisciho teáter, a hudobnú kapelu, ktorá v niektorých predstaveniach účinkovala, zasa Francisciho banda.

Vo svojom životopise Francisci spomína: „V mojej izbe“ sa uviedli „divadelné predstavenia, prevažne slovenské, ale i nemecké a maďarské, pod spravovaním Štefana Mandelíka. Divadelné predstavenia vydržiavali sa takmer každý týždeň v mojej priestrannej izbe, a také predstavenie — nemecké — bolo raz poctené i prítomnosťou rodiny Probstnerovskej. Ženské úlohy hrávali Janko Čajak a Janko Makovický. Programy divadiel som ja, ako vydavateľ svojho zošitu Slovenských povestí a korektor Hodžovho Epigenesa vo Werthmüllerovskej kníhtlačiarni známy, s pomocou Janka Lengvarského, dobrého Slováka, vysadil a vytlačil.“Francisici bol učiteľom, no najmä organizátorom slovenského študentského života nielen v Levoči, aj preto vystupoval ako herec iba v dvoch predstaveniach. Pavol Dobšinský spomína, že Francisci dal k dispozícii dve izby: prvú, veľkú dosť na to, aby sa do nej vošlo javisko aj obecenstvo, a druhú, za ňou, ktorá slúžila ako zázemie pre hercov a zároveň mala osobitný vchod na javisko. Probstnerovci teda priamo prispeli k adekvátnym  podmienkam na kontinuálnu tvorbu slovenských ochotníkov.

Mikuláš Dohnány (1824 – 1852) napísal hru o príchode študentov do Levoče Odchod z Bratislavy (1845), z ktorej rukopisu sa zachovalo len nedokončené prvé dejstvo. Hra má skôr dokumentárnu ako umeleckú hodnotu a približuje rozpory medzi študentmi, ktorí boli za odchod z lýcea, a tými, ktorí navrhovali aj napriek odvolaniu Ľudovíta Štúra zostať na škole. Hru zahrali levočskí študenti 5. marca 1846 (hrala sa iba raz). Po rokoch na uvedenie hry spomínal Pavol Dobšinský: „Mikuláš Dohnány predstavil, tuším v troch dejoch, znamenité výstupy a výjavy bratov našich bratislavských, rozlučujúcich sa so zapadlým Ústavom a jeho odstráneným vodcom Ľudovítom Štúrom, ako ich sám videl a zažil. Dojímavá to bola zábavka, bárs predstavenie nesnadné: prológ zarečnil sám básnik. Osobu Ľudovíta Štúra predstavoval Rimavský.“

Janko Čajak (1830 – 1867) patril k aktívnym hercom levočského študentského divadla. Hral v ôsmich predstaveniach. Keďže v čase štúdií patril k najmladším študentom, prideľovali mu výlučne ženské postavy. Ako spomína jeho spolužiak Pavol Dobšinský: „Hosťom našim tu i tu zdalo sa, že skutočné ženské na javisku vidia, kdežto, čo by sme i boli chceli, herečku by sme neboli našli. Mladosť obličaja a nežnosť údov i postavy hoveli prestrojeniu zvláště pri Čajakovi a Makovickom.“ Ako dosvedčujú niektoré kritiky, Čajak patril k najlepším hercom.

Štefan Mandelík (okolo 1820 – 1891) bol správcom divadelných zábav levočských študentov, zorganizoval dvadsaťdva predstavení. O tejto činnosti napísal aj kroniku pod názvom Dějepis súkromnieho divadla slovenských ochotníkov v Levoči roku 1845–46 Bol najviac obsadzovaným hercom, hral až v trinástich predstaveniach, zároveň patril aj k najlepším. Ako spomína jeho spolužiak Pavol Dobšinský: „Znamenitejší a častejší ochotníci boli z nás Mandelík, Gáber, Abaffy, Pepich, Leng, Čipka, Makovický, Čajak, Klimo, Ferienčík...“ Ján Botto (1829 – 1881) vystúpil ako herec iba v troch predstaveniach (Kuliferda, Kocúrkovo, Starý kočiš Petra III.), viac sa venoval literárnej a publikačnej činnosti.