Divadlo Jána Palárika v Trnave

Divadlo bolo otvorené v roku 1831. Pozemok a peniaze na hrubú stavbu, postavenie javiska, hľadiska a lóží poskytol magistrát mesta a výzdobu interiéru, nákup kulís, rekvizít a nástrojov pre orchester financoval Divadelný spolok. Dokladuje to nápis na priečelí budovy Ist hanC aeDeM ThaLIe posVIt senatVs aC poVLVs TirnaVIensIs – Tento stánok Tálie postavil magistrát a obyvateľstvo Trnavy. Divadlo bolo určené pre 548 divákov. Z toho na prízemí bolo 100 miest určených na sedenie, na parteri 100 miest určených na státie, 200 miest na galérii, 48 miest na balkóne. Ďalej divadlo disponovalo 13 dolnými a 12 hornými lóžami s kapacitou jednej lóže po 4 sedadlá. Hľadisko bolo vyzdobené v biedermeierovskom slohu. Slávnostné otvorenie divadla sa uskutočnilo 26. decembra 1831. Hralo sa v nemčine. Prvé predstavenie v slovenčine sa odohralo až v roku 1869, no v dôsledku maďarizácie sa od roku 1893 až do zániku monarchie v roku 1918 hrávalo len po maďarsky.

Prvým slovenským divadelným predstavením bol slovenský preklad vtedy najúspešnejšieho nemeckého autora Kotzebueho Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke (1869). Keďže usporiadatelia mali obavy, že by jeho priebeh mohli neprajníci slovenskej reči ohroziť výtržnosťami, zavolali si ako ochranu najväčšieho slovenského „siláka“ a národovca Jána Hergotta. Trnavskí maďaróni priniesli na galériu nasmolené vence, trúbky a píšťalky, ale keď zbadali v hľadisku jeho obrovskú postavu, neodvážili sa ich použiť. Na predstavení sa zúčastnili a neskôr do divadla pravidelne chodievali všetci slovenskí národovci: Michal Miloslav Hodža s dcérami, Ján Palárik, Juraj Slotta, Cyril Hodža, Michal Mudroň, Jozef Miloslav Hurban s rodinou, ktorého syn Svetozár Hurban-Vajanský účinkoval takmer vo všetkých inscenáciách. Ďalšie tri roky (do roku 1872) boli v divadle uvádzané výlučne hry katolíckeho kňaza, spisovateľa, dramatika a publicistu Jána Palárika.