Národný dom

V roku 1875 po zatvorení Matice slovenskej a konfiškácii jej budovy zostali martinskí národovci bez primeranej spoločenskej miestnosti. Rozhodli sa preto – podľa vzoru iných slovanských národov – postaviť väčší reprezentačný Národný dom, ktorý by sa stal sídlom divadla, múzea i kasína. Kultúrny pracovník a redaktor Andrej Sokolík v máji 1885 podal na pôde Slovenského spevokolu, organizátora ochotníckej činnosti v Martine, prvý formálny návrh na jeho stavbu. Najprv vytvorili dočasný výbor na postavenie Národného domu, vedený slovenským politikom Matúšom Dulom, a neskôr na spolkovom základe Spoločnosť spoluvlastníkov Národného domu. Touto taktikou sa chceli vyhnúť osudu prvej budovy Matice slovenskej. Národný dom sa totiž stal súkromným vlastníctvom, resp. spoluvlastníctvom, ktoré štát zhabať nemohol.

Budovu postavili podľa návrhu architekta a staviteľa Blažeja Bullu v rokoch 1888 – 1889. Bulla projekčné práce konzultoval s viacerými pražskými architektmi, najmä s Janom Koulom, profesorom na pražskej polytechnike. Budova, ktorú dokončili v septembri 1889, mala 42 miestností, ktorým dominovala veľká divadelná a koncertná sála s javiskom. Okrem nej boli na prízemí miestnosti Slovenského spevokolu aj reštaurácia a kaviareň a na poschodí do roku 1908 muzeálne zbierky, potom Turčianske kasíno a hotelové izby. Na Vianoce 1891 dostal Národný dom darom od pražskej Umeleckej besedy novú bohato zdobenú umeleckú oponu z dielne Karla Vítězslava Maška s nápisom „Bratřím Slovákům – Umělecká beseda“. Opona je dnes uložená v zbierkach Slovenského národného múzea.

Plánovaný názov úrady napokon nepovolili, a preto celá budova dostala len názov Dom. Prvým podujatím v novom Dome bol silvestrovský večierok 31. decembra 1889 s predstavením polnočnej scény (inscenované „živé obrazy“, resp. alegorické výjavy boli v Slovenskom spevokole veľmi populárne práve na slávnostných podujatiach a silvestrovských večierkoch), ktorý navštívili nielen Martinčania a Turčania, ale aj hostia zo Zvolena, Ružomberka a z Hlohovca. Prvé divadelné predstavenie bolo súčasťou slávnostného otvorenia celej budovy. Dňa 12. augusta 1890 martinskí herci predviedli hru M. O. Horváthovej Slovenská sirota, ktorá zvíťazila v divadelnom súbehu vypísanom na túto príležitosť.

Dom sa stal sídlom a domovskou scénou slávneho Slovenského spevokolu. Najmä v medzivojnovom období sa tu konali aj predstavenia ďalších martinských ochotníckych súborov (pôsobiace pri Živene, katolíckom spolku Carmen, Slovenskej remeselníckej a obchodníckej jednote a i.) a celoslovenské súťaže ochotníckych súborov organizované Ústredím slovenských ochotníckych divadiel.

Koncom roku 1943 vzniklo v Martine z vnútornej potreby mesta a slovenských ochotníkov (najmä z iniciatívy Jána Martáka, Ivana Turza, Andreja Bagara a Gabriela Rapoša) Slovenské komorné divadlo. Táto profesionálna scéna Ústredia slovenských ochotníckych divadiel pôsobila práve v budove Národného domu. V roku 1951 bolo divadlo premenované na Divadlo Slovenského národného povstania, ešte v tom istom roku na Armádne divadlo, v roku 1960 sa vrátilo k názvu Divadlo Slovenského národného povstania a napokon v roku 2003 k pôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo.

Budova Národného domu prešla viacerými rekonštrukciami. Významná renovácia sa udiala v rokoch 1952 – 1954. Podľa projektu architekta Čestmíra Šlapetu vznikol nový reprezentačný hlavný vstup s vonkajším schodiskom, doplnený dvoma kamennými sochami, ktoré vytvoril Fraňo Štefunko.

V divadle pôsobili mnohí poprední slovenskí profesionálni herci. Spomeňme aspoň Naďu Hejnú, Ela Romančíka, Emila Horvátha st., Jozefa Kronera, Teréziu Kronerovú Hurbanovú, Elišku Nosáľovú, Štefana Kvietika, Máriu Kráľovičovú, Emila Horvátha ml., Elenu Zvaríkovú Pappovú. Tí sa neskôr uplatnili na scéne Slovenského národného divadla či vo filmovej tvorbe. Z ďalších tvorivých osobností tu pôsobili aj režiséri Miloš Pietor, Ivan Petrovický, Ľubomír Vajdička, Stanislav Párnický, Roman Polák, scénograf Jozef Ciller či dramaturg Martin Porubjak.