Národný cintorín

Národný cintorín patrí medzi najnavštevovanejšie miesta Martina. Ako mesto, v ktorom sa nachádza, tak má aj on medzi pamiatkami našej histórie výnimočné postavenie. Získal ho celkom prirodzene tým, že sa v priebehu viacerých desaťročí stal miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností. Pomenovanie nezískal úradným aktom: Naši predkovia ho začali takto vnímať i postupne označovať v publicistike od pohrebu prvého podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho v roku 1866. Jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1967 už len potvrdilo stav jestvujúci vo vedomí spoločnosti. Na cintoríne sú pochované mnohé významné osobnosti, medzi nimi aj ochotnícki a profesionálni divadelníci, a na ich hroboch sa neraz nachádzajú zaujímavé dobové alebo umelecky či architektonicky riešené náhrobníky.

AUGUSTÍNY, Berco st. – ochotnícky herec (4. 3. 1873 Martin – 25. 7. 1953 Martin)

Bol synom krajčíra Juraja Augustína (1830 – 1900), rodáka z Necpál, ktorý sa usadil v Martine. Aj on sa vyučil za krajčíra, ale neskôr sa stal expedientom Sporiteľne a potom Tatra banky. Venoval sa ochotníckemu divadlu a v Slovenskom spevokole vytvoril v rokoch 1897 – 1926 vyše päťdesiat postáv. Bol hercom výrazného gesta a mimiky a svojou realistickou zobrazovacou metódou sa popri bežnom komediálnom repertoári najlepšie uplatňoval v hrách domácich autorov. Náhrobník je dielom Ladislava Beráka a Kamila Pašteku (1991).

AUGUSTÍNY Berco ml. – ochotnícky divadelník, typograf (4. 4. 1900 Martin – 6. 6. 1975 Martin)

Bol synom Berca Augustínyho st. Vyučil sa za ručného sadzača, pracoval ako sadzač, strojný, obchodný zástupca, technický správca a technický úradník – technológ v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku. Neskôr, v rokoch 1953 – 1964, bol členom martinského divadla a potom korektorom v Neografii v Martine. Od detstva sa venoval ochotníckemu divadlu, na javisku Slovenského spevokolu vytvoril po roku 1906 niekoľko detských úloh a do roku 1951 aj 78 zväčša výrazných kreácií. Spočiatku sa osvedčil v úlohách mladých bonvivánov, no herecké nadanie naplno rozvinul najmä v 30. rokoch vo veľkých charakterových úlohách svetového repertoáru. Vo vyššom veku sa odhodlal prijať angažmán martinského Divadla SNP, kde vytvoril vyše tri desiatky postáv, najmä z oblasti komediálneho žánru. V roku 1921 sa úspešne zúčastnil na konkurze Družstva SND, no zostal verný martinskému divadlu. V Slovenskom spevokole bol členom výboru, podpredsedom a v rokoch 1948 – 1951 posledným predsedom. V roku 1947 ho vyznamenali čestným zlatým odznakom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel.

BOHÚŇOVÁ, Etela (rod. Cablková) – kultúrna a krajanská pracovníčka (12. 2. 1874 Oroszlány, Maďarsko – 18. 4. 1956 Ružomberok)

V rokoch 1883 – 1903 žila s rodinou v Martine, kde pôsobila aj ako nadaná ochotnícka herečka a v rokoch 1888 – 1901 vytvorila v Slovenskom spevokole vyše štyridsať postáv.

BULLA, Blažej – architekt, staviteľ (19. 5. 1852 Ústie nad Oravou, zaniknutá obec, okr. Tvrdošín – 1. 11. 1919 Martin)

Od roku 1883 pôsobil v Martine (s prestávkou v rokoch 1896 – 1905, v ktorých pôsobil v Samarkande, kde mala rodinu jeho manželka). Jedným z jeho najvýznamnejších diel bola budova Národného domu v Martine (1888). Aj vďaka nej patril k popredným slovenským staviteľom a architektom na prelome 19. a 20. storočia Ako nadaný herec a hudobník pôsobil v Slovenskom spevokole, v ktorom bol i dirigentom, písal a upravoval divadelné hry a venoval sa aj réžii. Okrem toho harmonizoval slovenské, ruské, ukrajinské aj slovinské ľudové piesne a skladal umelé zbory na vlastné texty a na texty slovenských spisovateľov.

BULLA, Eduard – ochotnícky herec, účastník odboja (2. 11. 1919 Prievidza – marec 1945 Nemecko)

Úradník, ktorý bol od roku 1941 členom hereckého súboru Slovenského spevokolu, ale stal sa aj činohernou oporou v inscenáciách režiséra Františka Kudláča. Uplatnil sa v komickom žánri, no prejavil i zmysel pre karikatúru. Externe hral v prvých inscenáciách Slovenského komorného divadla a pôsobil v reláciách matičného rozhlasového vysielania. Aktívne sa zúčastnil na prípravách SNP, pracoval v martinskom revolučnom ONV, neskôr v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici a napokon sa pridal k povstaleckej armáde. Po zatlačení povstania do hôr sa vrátil do Martina, kde ho zatkli, odvliekli najprv do tábora v Seredi, potom do koncentračného tábora v Oranienburgu. Zahynul pri bombardovaní transportu väzňov.

ČAJDA, Juraj – redaktor (23. 12. 1844 Dlhé Pole, okr. Žilina – 19. 2. 1913 Martin)

V roku 1874 prišiel do Martina, kde sa stal zodpovedným redaktorom Národných novín a v rokoch 1879 – 1910 redigoval aj humoristický časopis Černokňažník. Vynikal aj ako ochotnícky herec Slovenského spevokolu a patril k organizátorom výstavby Národného domu. Jeho manželka Matilda, rod. Kováčiková, zdedila hostinec Peterkovcov, v ktorom v rokoch 1859 – 1861 martinskí ochotníci hrávali slovenské divadlo.

ČAJDA, Mikuláš – ochotnícky herec, úradník (15. 5. 1891 Martin – 14. 12. 1925 Košice)

Bol synom Juraja Čajdu. Pracoval ako úradník v Tatra banke a po prvej svetovej vojne sa stal jej hlavným tajomníkom. Bol vynikajúcim hercom so všetkými danosťami, mal krásny zvonivý hlas, mužnú postavu, výrazné gesto i mimiku. Vynikol najmä v hlavných úlohách hier Mátohy, Mariša, Záveje, Bieženka, Diablica a Fedora, no úspešným bol aj v mikulášskych a silvestrovských kupletoch. Od roku 1911 bol členom divadelného odboru a od roku 1922 členom výboru Slovenského spevokolu. S Ústredím slovenských ochotníckych divadiel spolupracoval od jeho založenia.

ČERNIANSKY, Ondrej – redaktor (12. 10. 1841 Rajec, okr. Žilina – 1. 2. 1923 Martin)

Pracoval ako redaktor Pešťbudínskych vedomostí v Budapešti a okolo roku 1870 sa presťahoval do Martina, stal sa redaktorom a neskôr prijal miesto účtovníka Sporiteľne. Patril k spoluzakladateľom Slovenského spevokolu a v rokoch 1872 – 1896 na jeho scéne vytvoril vyše dvadsať postáv. Pod pseudonymom Monte Čerigo písal humoristické príspevky do slovenských časopisov a postupne bol redaktorom viacerých slovenských periodík. Humoristickou prózou a poučnými článkami prispieval aj do viacerých časopisov a venoval sa aj jazykovede. Jeho manželka Cecília, rod. Macáková (1867 – 1905), bola ochotníckou herečkou, ktorá vytvorila v rokoch 1896 – 1904 vyše dvadsať postáv.

DUDÁŠ, Andrej – ochotnícky herec (21. 2. 1896 Veličná, okr. Dolný Kubín – 5. 11. 1973 Sučany, okr. Martin)

Pracoval ako elektromechanik v Dolnom Kubíne a od roku 1931 bol inkasantom Stredoslovenských elektrární v Martine. Už v Dolnom Kubíne sa venoval ochotníckemu divadlu, a do ochotníckeho diania sa zapojil aj po príchode do Martina. Pôsobil v Slovenskom spevokole, v ktorom v rokoch 1937 – 1948 vytvoril šestnásť postáv. V menších úlohách vystupoval aj v Slovenskom komornom divadle, okrem iných aj vo významnej inscenácii Verhaerenovho Filipa II. z roku 1944, ktorú cenzúra zakázala pre jej protivládne namierenie. V roku 1947 ho vyznamenali čestným zlatým odznakom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel.

FÁBRY, Jozef – obchodník, národný a hospodársky pracovník (19. 3. 1858 Partizánska Ľupča, okr. Liptovský Mikuláš – 7. 8. 1928 Martin)

V roku 1878 sa ako obchodník usadil v Martine, kde neskôr kúpil hostinec Jána Ivanku s divadelnou dvoranou. Zúčastnil sa na založení viacerých slovenských obchodných, finančných a priemyselných podnikov v Turci aj mimo neho. Patril k popredným kultúrnym osobnostiam Martina, bol členom Slovenského spevokolu, v ktorom pôsobil ako ochotnícky herec, organizačne a finančne prispel k postaveniu Národného domu a dlhé roky bol tajomníkom Turčianskeho kasína.

FERIENČÍK, Mikuláš Štefan – novinár a spisovateľ (30. 7. 1825 Zvolen – 3. 3. 1881 Martin)

Pôsobil ako úradník na viacerých miestach, od roku 1863 bol redaktorom v Budíne a od roku 1870 v Martine. Už počas štúdia v Levoči patril k najhorlivejším štúrovcom, založil a viedol študentský časopis Život, hrával divadlo, venoval sa literárnej práci a bol správcom Jednoty mládeže slovenskej. Literárnu a novinársku činnosť naplno rozvinul najmä po roku 1863, keď redigoval Pešťbudínske vedomosti (1863 – 1870), Národné noviny (1870 – 1871), Národného hlásnika (1868 – 1880) a pokračoval aj vo vydávaní a redigovaní Kalinčiakovho Orla (1878 – 1880). Písal spoločenské novely, romantické poviedky, básne, ľudovýchovnú prózu i dramatické diela, ktoré s obľubou hrávali ochotnícke súbory v Martine a v Liptove.

FRANCISCI, Ján (pseud. Rimavský) – politik, spisovateľ, redaktor (1. 6. 1822 Hnúšťa, okr. Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin)

V rokoch 1847 – 1848 bol župným úradníkom v Gemerskej stolici, v revolučných rokoch 1848 – 1849 stál na čele hurbanovských vojsk, v novembri 1848 ho spolu so Štefanom Mikulášom Daxnerom a M. Bakulínym odsúdili na smrť, v decembri previezli do Pešti, kde ich vyslobodili cisárske vojská, potom pôsobil v hodnosti kapitána slovenských dobrovoľníkov.

Po revolúcii bol župným úradníkom v Banskej Bystrici, v rokoch 1853 –1859 v Debrecíne a 1859 – 1860 miestodržiteľským radcom v Oradei. V roku 1860 sa presťahoval do Budína, kde pôsobil ako radca miestodržiteľskej rady a venoval sa aj redigovaniu Pešťbudínskych vedomostí. V rokoch 1864 – 1865 vykonával funkciu hlavného župana Liptovskej župy a v roku 1872 sa vo funkcii predsedu a správcu Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku presťahoval do Martina. Patril k najvýznamnejším postavám slovenského národného hnutia 19. storočia. V Martine založil edíciu Slovenský zábavník, redigoval edície Slovenské ochotnícke divadlo a Slovenská národná knižnica, prekladal divadelné hry a organizoval ochotnícke divadlo.

GALANDA, Igor – režisér, dramaturg (5. 7. 1929 Martin – 4. 12. 1990 Martin)

Po štúdiu divadelnej vedy a dejín umenia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity bol odborným asistentom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1956 sa stal dramaturgom v martinskom Divadle SNP. Vyrastal v rodine so silnými divadelnými tradíciami. Sám začínal v ochotníckom divadle, pôsobil v Slovenskom spevokole a od roku 1945 sa venoval aj bábkovému divadlu. Počas štúdia v Bratislave sa zúčastnil na založení študentského Divadla mladých, v ktorom bol tajomníkom, hercom a režisérom. V spolupráci s ochotníckymi divadelnými súbormi, najmä v Martine a v Dubovom, pokračoval aj po nástupe do profesionálneho divadla. Vo funkcii dramaturga sa výrazne podieľal na formovaní a profilovaní martinského divadla. Do jeho repertoáru pravidelne zaraďoval klasické diela domácej a svetovej dramatickej tvorby a aj nové diela, ktoré v Martine často uvádzali v celoslovenských a celoštátnych premiérach. V poslednom období sa do dejín martinského divadla zapísal vlastným moderným prekladom a dramaturgiou inscenácie bratov Mrštíkovcov Mariša (1983). Pod pseudonymom Cyro Landa napísal a zdramatizoval niekoľko rozprávkových hier pre deti. Zostavoval pamätnice k výročiam martinského divadla, spolupracoval na programových bulletinoch a napísal publikáciu k 100. výročiu Slovenského spevokolu (1972).

GALLO, Belo – ochotnícky divadelník (18. 6. 1901 Kláštor pod Znievom, okr. Martin – 23. 10. 1979 Martin)

Vyučil sa za mäsiara a neskôr si v Martine otvoril mäsiarstvo a údenárstvo. Venoval sa aj športu a najmä divadelnej činnosti. Pôsobil vo viacerých ochotníckych krúžkoch, najmä v Slovenskom spevokole, na javisku ktorého v rokoch 1928 – 1948 vytvoril okolo päťdesiat postáv. Vynikal ako pohotový a rutinovaný herec s výrazným gestom a mimikou. Povahové vlastnosti ho predurčili na veseloherné a komediálne postavy, no uplatnil sa aj vo vážnych úlohách. Vynikol v postavách Kuligina v Ostrovského Búrke (1934), mešťanostu v Gogoľovom Revízorovi (1936) či detektíva Trdlíka v Zvonovom Tanci nad plačom (1943). Spevokolu bol osožný aj vo funkcii „gazdu“, ktorú vykonával od roku 1938 až do zániku spolku, a v ktorej mal na starosti technický stav javiskového inventára a dozor nad celým spolkovým majetkom. Vo vyššom veku, najmä po roku 1944, sa venoval aj réžii.

GALLOVÁ, Mária (rod. Kautná) – herečka (6. 7. 1908 Martin – 15. 5. 1986 Martin)

Bola manželkou Bela Galla. Od mladosti sa venovala ochotníckemu divadlu a hrávala vo viacerých ochotníckych krúžkoch. Ťažisko jej práce spočíva v Slovenskom spevokole, v ktorom v rokoch 1928 – 1951 vytvorila vyše dvadsať postáv, medzi inými aj titulné úlohy. Popri stvárnení viacerých dievčenských postáv zaujala najmä realistickým podaním zložitých charakterových úloh, no uplatnila sa aj v komediálnych až satirických typoch (Rozália v Zvonovom Tanci nad plačom, 1943; Málika v Stodolovej Maríne Havranovej, 1942; Žofa v Tajovského Statkoch-zmätkoch, 1947; Madlena v Králikových Bukoch podpolianskych, 1950), vynikla však najmä v postavách Marty z O'Neillovej Anny Christie (1942) a Dulskej v Morálke pani Dulskej od Gabriely Zápoľskej (1944). Viac rokov bola členkou divadelného odboru Slovenského spevokolu. Na martinskej profesionálnej scéne vytvorila ako hostka v roku 1946 postavu Mary v Tajovského Ženskom zákone a v rokoch 1960 – 1965 ju na základe úspešnej ochotníckej práce angažovali do Divadla SNP, kde ešte vytvorila niekoľko prevažne menších postáv.

GAŠPARÍK, Jozef – kníhkupec, kníhtlačiar a spisovateľ (10. 2. 1861 Leštiny, okr. Dolný Kubín – 4. 6. 1931 Martin)

Vyučil sa za tlačiara v Budapešti a v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine, kde zostal pracovať do roku 1888. Potom odišiel do novej tlačiarne K. Salvu v Ružomberku. Po čase sa však vrátil späť, v roku 1895 si založil vlastné kníhkupectvo a papiernictvo a po dvoch rokoch aj tlačiareň. V Martine sa okamžite zapojil do spolkovej práce ako jeden z najaktívnejších členov divadelného súboru Slovenského spevokolu, v ktorom vytvoril vyše 150 postáv. Uplatnil sa nielen vo veselohrách a fraškách, ale aj v tragédiách a bol obľúbeným autorom silvestrovských kupletov. Popri tom viedol kroniku Slovenského spevokolu, stal sa podpredsedom a v rokoch 1924 – 1927 aj predsedom spolku. V roku 1922 ho zvolili za predsedu Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Bol literárne činný, napísal Kroniku Slovenského spevokolu, prispieval aj do Národných novín, Černokňažníka, rôznych kalendárov a ďalších periodík, najčastejšie sa podpisoval pseudonymom Leštinský. Autorom náhrobníka je architekt Otto Rothmayer.

 HALAŠA, Andrej – národný a kultúrny pracovník, právnik (17. 9. 1852 Dolný Kubín-Záskalie – 4. 4. 1913 Martin)

Vyštudoval právo, v roku 1874 prišiel ako koncipient do Martina do advokátskej kancelárie Pavla Mudroňa a po zložení advokátskej skúšky v roku 1876 sa stal jeho spoločníkom. V Martine sa zapojil do národnej kultúrnej a verejnej práce s takou usilovnosťou, že si získal prívlastok „národný mravec“. Jeho láskou bolo predovšetkým ochotnícke divadlo a stal sa hlavným organizátorom, od roku 1877 aj tajomníkom Slovenského spevokolu. Režijne naštudoval vyše 300 divadelných inscenácií, asi v 170 sám hral a neraz vykonával funkciu šepkára, kulisára či aranžéra. Zostavoval divadelný repertoár, ktorý obohatil mnohými vlastnými prekladmi, najmä z českej, poľskej, ruskej a nemeckej dramatickej literatúry. Vydával knižnú edíciu Slovenský divadelný ochotník, s Jozefom Škultétym zas edíciu Divadelná knižnica, čím pomohli rozšíreniu ochotníckej činnosti na celom Slovensku. Rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o postavenie budovy Národného domu a prvej budovy Slovenského národného múzea. S Pavlom Mudroňom spolupracoval vo verejnej a politickej sfére. Pieskovcový náhrobník, ktorý je dielom Františka Úprku, mu v roku 1923 postavila z národných zbierok Matica slovenská.

HALAŠOVÁ, Anna (rod. Mudroňová) – národnokultúrna pracovníčka (18. 2. 1864 Martin – 22. 10. 1954 Necpaly, okr. Martin)

Bola dcérou Pavla Mudroňa a od roku 1882 manželkou Andreja Halašu. Prejavila sa ako mimoriadne nadaná ochotnícka herečka a v Slovenskom spevokole v rokoch 1875 – 1905 vytvorila množstvo typových i charakterových postáv. Presvedčivo stvárňovala tragické postavy, krásavice zo salónnych veselohier, no azda najväčší úspech dosiahla v hlavnej úlohe hry bratov Mrštikovcov Mariša (1896, 1904). Pôsobila v národnom ženskom hnutí a v Živene ju v roku 1927 zvolili za predsedníčku ústredného výboru. Spolupracovala s manželom, pomáhala mu v jeho organizačnej práci, pri prekladaní divadelných hier a zbieraní muzeálnych predmetov.

HEČKO, Ján – herec (8. 2. 1910 Horné Orešany, okr. Trnava – 25. 2. 1983 Martin)

Vyučil sa za strojného zámočníka, pôsobil v Prostějove a v Smoleniciach a od roku 1936 pracoval v poštovej technickej službe v Bratislave. Už v rodisku pracoval v divadelnom krúžku, v Bratislave v Štefánikovom dramatickom krúžku miestneho odboru Matice slovenskej a aj v súbore Poštár. Po založení kočovného Dedinského divadla v roku 1948 sa na základe konkurzu stal členom jedného z jeho viacerých súborov, no herecké schopnosti využil najmä v martinskom divadle. Jeho riadnym členom sa stal v roku 1950. Na javisku tejto profesionálnej scény pôsobil do odchodu na dôchodok v roku 1976 a potom hosťujúc ešte do roku 1980. Uplatnil sa v mnohých postavách prevažne dobromyseľných ľudí so zdravým prístupom k životu. Stal sa azda najvýraznejším martinským predstaviteľom drobných figúrok, ktoré obdarúval humorom a ľudskosťou.

HEJNÁ, Naďa (rod. Pietrová) – herečka (6. 10. 1906 Martin – 7. 2. 1994 Štiavnička, okr. Ružomberok)

V rodisku vychodila ľudovú školu aj meštianku a neskôr študovala na obchodnej akadémii. V roku 1925 začala študovať na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ale štúdium po roku prerušila. Nastúpila na úradnícke miesto do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, kde ju neskôr zvolili za tajomníčku. Od detstva ju priťahovalo herectvo, prvý raz sa ocitla na javisku Slovenského spevokolu v roku 1913 vo Vojnovičovej Ekvinokcii a prvú hlavnú úlohu dostala v roku 1918 v rozprávke Vojtešky Baldessari-Plumlovskej Soľ nad zlato. Postupne sa stala oporou Slovenského spevokolu, no hrávala aj v ďalších martinských i mimomartinských ochotníckych krúžkoch a do roku 1944 vytvorila vyše 140 postáv. V roku 1944 bola pri zakladaní profesionálneho Slovenského komorného divadla, po vypuknutí Slovenského národného povstania odišla do Banskej Bystrice a stala sa hlásateľkou Slobodného slovenského vysielača. Po potlačení povstania sa s deťmi ukrývala na Magurke a v Liptovskej Osade. Po vojne v súvislosti s manželovým zamestnaním na necelé tri roky žila v Prahe. Do Martina sa vrátila v júli 1948 a tento rok sa stal rokom jej druhého profesionálneho štartu. Do odchodu na dôchodok v roku 1980 na martinskej profesionálnej scéne vytvorila ďalšiu stovku postáv. Stvárňovala charakterové postavy všetkých žánrov, ovládla širokú škálu výrazových prostriedkov v komediálnych, tragických i groteskných polohách a jej realistické herectvo kládlo dôraz na psychologické prepracovanie postáv. Stvárnila desiatky postáv v televíznych inscenáciách a filmoch a spolupracovala aj s rozhlasom. Pre televíziu nakrútila relácie o starom Martine a Národnom cintoríne. Viaceré funkcie vykonávala nielen v Slovenskom spevokole, ale aj v ženskom hnutí, Červenom kríži a ďalších organizáciách. Jej celoživotné dielo viackrát ocenili, v roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa, no najvyššie vyznamenanie – titul národnej umelkyne, ktorý jej právom patril, jej totalitný režim z politických dôvodov udeliť odmietol. Venovala sa aj publicistickej činnosti, v časopise Javisko v rokoch 1977 a 1979 uverejnila svoje divadelné spomienky.

HEJNÝ, Vít – učiteľ, kultúrny pracovník (6. 6. 1904 Litovel, Česko – 26. 5. 1977 Martin)

Manžel Nade Hejnej prišiel v roku 1929 učiť na obchodnú akadémiu do Martina. Stal sa jedným z jej najvýznamnejších budovateľov a značné úsilie venoval organizovaniu mimoškolskej činnosti žiakov. Po roku 1938 ich vychovával v demokratickom a protifašistickom duchu, za čo ho príslušníci Hlinkovej gardy zatkli a vysťahovali na Moravu. Neskôr sa mohol vrátiť, no v roku 1942 ho preložili na obchodnú akadémiu do Nitry. Zapojil sa do protifašistického odboja a do SNP. V roku 1945 prešiel pracovať na Ministerstvo školstva a osvety do Prahy, ale v roku 1948 sa vrátil do Martina, kde opäť pôsobil na obchodnej akadémii, neskôr premenovanej na strednú ekonomickú školu. Osobitne blízky vzťah mal k divadlu, úzko spolupracoval s manželkou Naďou a uplatnil sa najmä v divadelnej réžii. Pôsobil v Slovenskom spevokole, v ochotníckych krúžkoch Sokola, Slovenskej remeselníckej a obchodníckej jednoty, miestneho odboru Živeny a po roku 1945 pracoval s viacerými ochotníckymi súbormi v okolí Martina. Mnohé inscenácie naštudoval aj so študentskými krúžkami. Spolu s bratom Ladislavom napísal hru Pochopilas?! (1931) a prispieval do časopisov Umelecké slovo, Ľudová tvorivosť a Javisko.

HOFFMANN, Ferdinand – režisér, dramaturg, prekladateľ (14. 2. 1908 Žilina – 22. 1. 1966 Buenos Aires, Argentína, v roku 1995 boli jeho ostatky prevezené do Martina)

V roku 1932 ako tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel vstúpil do Matice slovenskej do Martina, kde neskôr redigoval časopis Naše divadlo a edíciu Divadelná knižnica. Intenzívne pracoval v Slovenskom spevokole a režijne naštudoval viaceré pozoruhodné inscenácie. Ovplyvňoval dramaturgiu súboru a orientoval sa na vrcholné dramatické diela európskej a americkej literatúry. Pripravoval aj relácie pre vysielanie Slovenského rozhlasu. V roku 1938 ho vymenovali do funkcie riaditeľa a dramaturga Východoslovenského národného divadla v Košiciach, kde sa po I. viedenskej arbitráži musel postarať o evakuáciu divadla. V rokoch 1939 – 1941 bol režisérom a dramaturgom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Po politicky odvážnych inscenáciách spoločenskej satiry Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec a veršovanej tragédii Jánošík od Márie Rázusovej Martákovej, ale i osobných roztržkách s vedením divadla musel divadlo opustiť. V roku 1941 narukoval na Východný front a po návrate prijal ponuku Tida J. Gašpara a stal sa šéfom kultúrneho oddelenia Úradu propagandy. Z tejto funkcie pred koncom vojny odišiel do emigrácie a usadil sa v Argentíne. Na pôde Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires pokračoval v režijnej práci a naštudoval niekoľko divadelných inscenácií. Od príchodu do Martina prispieval do viacerých periodík, prekladal divadelné hry i operné libretá a venoval sa aj vlastnej dramatickej tvorbe. Napísal komédiu Sestry (1933) a literárnokritické dielo Slovo o divadle (1941).

HOLLÁ, Jolana (rod. Mažáriová) – herečka (11. 10. 1927 Príbovce, okr. Martin – 19. 3. 2006 Martin)

Po založení Slovenského komorného divadla v Martine v roku 1944 prijala miesto šepkárky, príležitostne sa dostala k záskokom za indisponované kolegyne a v roku 1946 ju prijali za elévku do hereckého súboru divadla. Jej ďalšie pôsobiská súviseli s prácou jej manžela, režiséra Martina Hollého. V rokoch 1949 – 1951 pôsobila v činohre Krajového divadla v Nitre, medzi rokmi 1951 – 1958 v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a v období 1958 – 1966 v Divadla Petra Jilemnického v Žiline. V rokoch 1967 – 1968 bola aj umeleckou vedúcou žilinského divadla, ktoré bolo organizačne začlenené do Divadla SNP v Martine, a potom sa vrátila do martinského divadla, kde tiež krátko vykonávala funkciu vedúcej umeleckého súboru. V divadle pôsobila do odchodu na dôchodok v roku 1985. Od postáv pôvabných naivných dievčat prešla k úlohám dospelých zrelých žien a rolami prostorekých výrečných žien načrela aj do komediálneho repertoáru. Neskôr sa na javisku martinského Divadla SNP stali jej doménou menšie charakterové postavy. Vytvorila niekoľko postáv vo filmoch, spolupracovala s rozhlasom a uverejňovala drobné príspevky.

HORVÁTH, Emil st. – herec (27. 8. 1923 České Brezovo-Zlatno, okr. Poltár – 1. 1. 2001 Svit, okr. Poprad)

V rokoch 1941 – 1944 pôsobil v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre, kde sa z inšpicienta a šepkára vypracoval na popredného člena hereckého súboru. Od roku 1946 až do odchodu na dôchodok v roku 1988 pôsobil v martinskom divadle. Počas profesionálnej hereckej kariéry vytvoril takmer sto postáv a patril k najvýznamnejším osobnostiam nielen tohto hereckého súboru, ale aj celého slovenského divadelníctva. Začínal drobnými postavami a komickými figúrkami, ktorým pridával tragikomické prvky, až sa napokon jeho doménou stali dramatické charakterové postavy. Postupne prekročil rámec martinského divadla a spolupracoval s rozhlasom, televíziou a filmom.

HORVÁTHOVÁ, Marína Oľga – kultúrna pracovníčka, spisovateľka (16. 5. 1859 Martin – 10. 3. 1947 Martin)

Narodila sa v rodine evanjelického farára Jozefa Horvátha, v mladosti jedného z prvých hercov martinského slovenského ochotníckeho divadla. Po získaní dostupného vzdelania pomáhala viesť domácnosť rodičov, ktorých neskôr doopatrovala. V roku 1919 prijala miesto kustódky zbierok ľudového umenia v Slovenskom národnom múzeu, kde pôsobila do roku 1934. Venovala sa najmä ochotníckemu divadlu, na javisku Slovenského spevokolu vytvorila takmer osemdesiat postáv, väčšinou hlavných, no vystupovala aj ako recitátorka a nadaná klaviristka-amatérka. Vypracovala sa na prvú dámu martinského divadla s kvalitami profesionálnej herečky. V roku 1922 ju zvolili do funkcie podpredsedníčky Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Bola literárne činná a úspech získala najmä ako autorka dramatických diel. Jej debut Slovenská sirota čerpal námet z odvláčania slovenských detí na Dolnú zem s cieľom pomaďarčenia a bol v roku 1889 odmenený 1. cenou na súťaži Slovenského spevokolu pred otvorením Národného domu. Naštudovanie a predvedenie hry s pôvodným názvom však úrady zakázali a povolili len pod názvom Stratená.

HURBANOVÁ, Anna (rod. Jurkovičová) – ochotnícka herečka (6. 4. 1824 Nové Mesto nad Váhom – 2. 2. 1905 Martin)

Narodila sa v rodine učiteľa a organizátora slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča. Z iniciatívy bratislavských študentov – štúrovcov a s podporou otca vystupovala v rokoch 1841 – 1842 v inscenáciách tzv. Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti a na Myjave. Stala sa jednou z prvých slovenských herečiek na západnom Slovensku a prispela k odstráneniu spoločenských predsudkov proti vystupovaniu žien v divadle. V roku 1845 sa vydala sa za Jozefa Miloslava Hurbana, s ktorým spolupracovala v národnej činnosti, ľudovýchovnej a osvetovej práci. Žila v Hlbokom a po manželovej smrti sa koncom roku 1888 presťahovala k synovi Konštantínovi do Martina, kde strávila posledné roky života.

CHREN, Stanislav – osvetový pracovník, bábkar (21. 5. 1935 Melek, okr. Nitra – 21. 6. 1998 Bratislava)

Do Martina prišiel za prácou a od roku 1956 bol metodikom Domu kultúry ROH pri Závodoch ťažkého strojárstva. S nevšedným nadšením sa venoval organizovaniu ochotníckeho a najmä bábkového divadla. V roku 1953 sa stal zakladateľom, umeleckým vedúcim, dramaturgom a režisérom bábkarského súboru Strojárik-Domovina, založil pri ňom Bábkarský klub, v ktorom pedagogicky viedol ochotníckych bábkarov bývalého Stredoslovenského kraja, bol iniciátorom bábkarských festivalov, spoluzakladateľom a dlhoročným podpredsedom slovenskej sekcie medzinárodnej organizácie bábkarov UNIMA. Bol tiež spoluzakladateľom Zväzu divadelných ochotníkov na Slovensku, dlhé roky jeho tajomníkom a od roku 1978 vedúcim sekretariátu. Organizoval divadelnú prehliadku amatérskych súborov Scénickú žatvu (od 1976) a ďalšie celoslovenské festivaly ochotníkov v Šuranoch, Močenku, Likavke, inicioval a organizoval výstavy scénografickej tvorby a jednotlivých scénografov a v roku 1992 obnovil edíciu Divadelná knižnica, ktorú sám redigoval. Napísal bábkové hry Ráno a večer, Na dedine a dramatizáciu Hecafán či Kecafán.

JESENSKÝ, Janko – spisovateľ, právnik (31. 12. 1874 Martin – 27. 12. 1945 Bratislava, v roku 1950 boli jeho ostatky prevezené do Martina)

V roku 1906 si otvoril advokátsku kanceláriu v Bánovciach nad Bebravou. V období prvej svetovej vojny ho z politických dôvodov prenasledovali, uväznili a v roku 1915 – po tom, čo narukoval ako príslušník rakúsko-uhorskej armády, odvelili na ruský front. Zakrátko prešiel na ruskú stranu a vstúpil do česko-slovenských légií. Stal sa členom Odbočky Československej národnej rady v Rusku. Spolu s Jozefom Gregorom Tajovským redigoval slovenskú prílohu časopisu Čechoslovan vo Voroneži a Kyjeve a od roku 1917 bol redaktorom týždenníka Slovenské hlasy v Petrohrade. Po návrate na Slovensko ho v roku 1919 vymenovali za župana Gemerskej, neskôr Nitrianskej župy a nakoniec do funkcie krajinského viceprezidenta. Po roku 1939 sa zapojil do protifašistického odboja. Bol jedným z najvýznamnejších slovenských spisovateľov, v poézii sa zaradil k predstaviteľom básnickej moderny a v próze k čelným autorom druhej vlny literárneho realizmu. Venoval sa aj prekladaniu z ruštiny. V roku 1945 sa za literárnu činnosť stal prvým slovenským národným umelcom. V mladosti hrával divadlo s martinskými a liptovskomikulášskymi ochotníkmi. V Slovenskom spevokole vystupoval v rokoch 1896 – 1905 a podľa pamätníkov vynikal v komických i tragických úlohách. V skorej mladosti sa pokúsil aj o dramatickú tvorbu. Náhrobník na rodinnej hrobke, na návrhu ktorého spolupracoval český architekt Josef Habětín, je dielom Fraňa Štefunka.

KALINČIAK, Janko – spisovateľ, literárny kritik a pedagóg (10. 8. 1822 Martin – Horné Záturčie – 16. 6. 1871 Martin)

Po štúdiách bol krátko vychovávateľom a v roku 1846 s pomocou Ľudovíta Štúra získal miesto profesora latinčiny, nemčiny a maďarčiny na gymnáziu v Modre, kde sa neskôr stal aj riaditeľom. Od roku 1858 pôsobil vo funkcii riaditeľa na nemeckom evanjelickom gymnáziu v Tešíne, no po jedenásťročnom pôsobení ho predčasne penzionovali. Vrátil sa do Martina, kde onedlho umrel. V mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu, vystupoval v Liptovskom Mikuláši v súbore Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého, v inscenáciách bratislavských študentov v Sobotišti v roku 1842 bol šepkárom a patril k skupine študentov, ktorí cez letné prázdniny začali v Martine v rokoch 1839 – 1844 hrávať prvé divadelné inscenácie. Prvé básne, prózy i recenzie písal už počas štúdií v Bratislave, kde patril k najaktívnejším členom Ústavu slovanského. Od poézie prešiel postupne k próze, stal sa najvýznamnejším a najplodnejším prozaikom štúrovskej a matičnej doby a aj pionierom žánru historickej novely v slovenskojazyčnej literatúre. Svojím dielom ovplyvnil prechod slovenského literárneho romantizmu k realizmu. Jeho vrcholným literárnym dielom je Reštavrácia s podtitulom Obrazy z nedávneho života. Venoval sa aj novinárstvu a významná bola i jeho literárno-kritická a publicistická činnosť. Stal sa spoluzakladateľom a členom výboru Matice slovenskej a v roku 1866 mu udelili titul čestného občana mesta Martin.

KLEMENTIS, Eugen – múzejník, historik, úradník (7. 2. 1900 Zvolen – 13. 7. 1973 Martin)

Pracoval ako úradník finančnej správy v Banskej Štiavnici, Martine, Piešťanoch, Dunajskej Strede, Kežmarku a opäť v Banskej Štiavnici. Po nástupe komunistického režimu musel v roku 1951 z politických dôvodov prejsť do výroby, pracoval v textilnej fabrike Pleta. Po čase sa mohol vrátiť k úradníckej práci v žiackom domove a v rokoch 1954 – 1960 bol riaditeľom Okresného vlastivedného múzea v Banskej Štiavnici. V roku 1960 sa po odchode na dôchodok presťahoval do Martina a ďalej pracoval v Slovenskom národnom múzeu a v Matici slovenskej. Od mladosti sa venoval ochotníckemu divadlu a po príchode do Martina sa vo funkcii tajomníka Ústredia slovenských ochotníckych divadiel stal spoluorganizátorom celoslovenských ochotníckych súťaží a režisérskych kurzov. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici pokračoval v divadelníckej činnosti, v roku 1946 založil mestské divadelné združenie Nová scéna a Kyrmezerove dni. Od roku 1922 publikoval množstvo štúdií a príspevkov zo slovenskej histórie, osobitne z histórie ochotníckeho divadla. Prispieval najmä do Slovenských pohľadov a časopisov Slovenský ochotník a Naše divadlo.

KOHÚT, Jozef – ochotnícky divadelník, organizátor hasičského hnutia, advokát (13. 4. 1838 Martin – 16. 5. 1915 Martin)

Po skončení štúdia práva sa stal praktikantom u Pavla Mudroňa a neskôr si otvoril vlastnú advokátsku prax v Martine. Súčasne vykonával funkciu právneho zástupcu Sporiteľne, ale hlavné oblasti jeho záujmov predstavovali ochotnícke divadlo a hasičské hnutie. V roku 1859 bol hlavným organizátorom obnovenia divadelných predstavení v Martine umlčaných politickou vrchnosťou od roku 1850 . Vytvoril vyše 240 divadelných postáv, pôsobil však aj ako režisér, dekoratér a tvorca kulís. V roku 1872 stál pri založení Slovenského spevokolu a v prvých troch rokoch jeho existencie vykonával funkciu tajomníka. V roku 1873 inicioval založenie Dobrovoľného hasičského zboru, v rokoch 1874 – 1906 bol jeho veliteľom a potom „opatrovníkom majetku“. Pracoval vo výbore Matice slovenskej a v ďalších národných spolkoch. Vynikal ako nadaný výtvarník a pri stavbe novej budovy Národného domu projektoval javiskové zariadenie. Zaujímala ho regionálna história, ako kronikár mesta uverejňoval v Národných novinách niekoľko desaťročí správy o aktuálnom dianí v Martine. Pomník na hrob mu postavili v roku 1922 z národných zbierok, ktoré inicioval martinský Dobrovoľný hasičský zbor. Vyhotovil ho František Lahola z Liptovského Mikuláša (1922).

MEDEK, Eugen – herec (13. 12. 1905 Náchod, Česko – 29. 10. 1949 Martin)

Od roku 1919 žil s rodičmi v Dolnom Kubíne, kde neskôr po otcovi prevzal holičstvo, a v roku 1938 sa presťahoval do Považskej Bystrice. V Dolnom Kubíne aj v Považskej Bystrici sa ako herec a režisér venoval ochotníckemu divadlu. Prvý významný herecký úspech dosiahol postavou statkára Lomova v Čechovových Pytačkách inscenovaných v Považskej Bystrici. Na základe tejto úlohy mu ponúkli angažmán vo vznikajúcom Slovenskom komornom divadle v Martine. Do Martina sa presťahoval v roku 1943, formálne pracoval v Ústredí slovenských ochotníckych divadiel a spočiatku vystupoval v Slovenskom spevokole. Od roku 1944 spoluformoval umelecký profil Slovenského komorného divadla, v ktorom sa prejavil ako talentovaný komik a interpret charakterových či tragických postáv. Účinkoval aj vo Frontovom divadle a po vypuknutí SNP vo vysielaní Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, za čo ho v januári 1945 zaistili a odviezli do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Po návrate vytvoril viaceré hlavné postavy a stal sa výraznou osobnosťou moderného slovenského herectva.

MELIČKO, Ján – učiteľ a hudobný skladateľ (22. 12. 1846 Martin – 7. 9. 1926 Martin)

Dlhé roky pôsobil ako učiteľ evanjelickej ľudovej školy v Martine, kde v období zostreného národného útlaku vychoval v národnom duchu niekoľko generácií martinských mešťanov. Za takúto osvetovú a protimaďarskú činnosť ho úrady neraz prenasledovali. Ešte na návrh svojho otca, učiteľa Michala Meličku, začal organizovať povestné školské majálesy, ktoré sa tešili veľkej obľube a popularite, no po jeho smrti zanikli. Hudobné nadanie uplatnil najmä v Slovenskom spevokole a po smrti J. Kadavého sa stal jeho zbormajstrom. Venoval sa upravovaniu zborových ľudových piesní, komponoval cirkevné a príležitostné spoločenské skladby i vlastenecké piesne. V mladosti vystupoval ako ochotnícky herec a pracoval vo viacerých martinských národných spolkoch. Bol otcom Hany Meličkovej. Plastiku dvoch detí – školákov z kararského mramoru na jeho náhrobníku vytvoril František Mádla.

MELIČKOVÁ, Hana (vyd. Rapantová) – herečka (27. 1. 1900 Martin – 7. 1. 1978 Bratislava)

Študovala na vyššej obchodnej škole v rodnom Martine a v rokoch 1919 – 1923 na Hudobnom a dramatickom konzervatóriu v Prahe. Od roku l923 učila v Martine hudbu a v roku 1926 sa stala členkou činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, v ktorom pôsobila až do odchodu na dôchodok v roku 1976 (s prestávkou v rokoch 1939 – 1945). Začínala ako ochotnícka herečka Slovenského spevokolu v Martine a stala sa jednou zo zakladateľských osobností slovenského profesionálneho divadelníctva. V Slovenskom národnom divadle debutovala roku 1926 v titulnej úlohe vo Wildovej Salome a vytvorila tu takmer 180 väčších či menších postáv. Vyprofilovala sa na tragédku v svetovom klasickom repertoári (postavy z diel Shakespeara, Ibsena, Wilda či Ostrovského). Z domácej dramatickej tvorby jej boli blízke najmä postavy drám Jozefa Gregora Tajovského (Beta v Statkoch-zmätkoch, 1928, 1936; Žofa v Statkoch-zmätkoch, 1950, 1955; Mara v Ženskom zákone, 1952), Jána Palárika (Elisa Hrabovská v Dobrodružstve pri obžinkách, 1933), Ivana Stodolu (Gertrúda v Kráľovi Svätoplukovi, 1931; Slivková v Čaji u pána senátora, 1958; Málika v Maríne Havranovej, 1968) a jeden z vrcholných výkonov podala v titulnej ženskej úlohe v inscenácii Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias (1937, 1955). Neskôr svoje umenie obohacovala aj o komediálne prvky, vynikla najmä ako Panna Quickly v Shakespearových Veselých paniach z Windsoru (1954, 1958, 1963) či Sajha v Záborského Najdúchovi (1966). Počas tzv. slovenského štátu musela opustiť domovskú scénu a pohostinsky hrávala v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre a najmä s Andrejom Bagarom cestovala po slovenských mestách s inscenáciou Begovićovej hry Bez tretieho. Od vzniku rozhlasového vysielania v Bratislave sa stala v jeho reláciách interpretkou poézie i prózy a stvárnila množstvo postáv v pôvodných rozhlasových hrách i v adaptáciách slovenskej klasiky. Vytvorila aj množstvo úloh v televíznych inscenáciách, menej vystupovala vo filmovej tvorbe. Jej umenie ocenili viacerými vyznamenaniami, v roku 1955 jej udelili titul zaslúžilej a v roku 1961 národnej umelkyne.

MICHAELLI, Daniel – herec, dramaturg a režisér (23. 5. 1929 Martin – 7. 11. 1980 Martin)

Bol synom Rudolfa a Anny Michaelliovcov, ktorí patrili k oporám hereckého súboru Slovenského spevokolu. Po maturite na martinskom gymnáziu študoval divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde dosiahol doktorát. Stal sa pedagógom na Vysokej škole múzických umení a v roku 1958 nastúpil do Československej televízie. Najprv vykonával činnosť dramaturga a neskôr dlhodobo pôsobil vo funkcii vedúceho vysielania literárno-dramatickej redakcie. Sám začal ako herec pôsobiť už počas štúdií v ochotníckych krúžkoch, najmä v Slovenskom spevokole. Bol aj spoluzakladateľom Zväzáckeho akademického divadla, neskôr Divadla mladých v Bratislave. V televíznych inscenáciách a filmoch vytvoril množstvo postáv, napríklad Salvatora v Parížskych mohykánoch či Louisa Pasteura v rovnomennej trojdielnej inscenácii. Venoval sa aj tvorbe televíznych scenárov, neskôr réžii a teórii dramatickej tvorby v televízii. Patrí k zakladateľským osobnostiam televízie na Slovensku.

MITROVSKÝ, Milan Thomka – akademický maliar a spisovateľ (1. 7. 1875 Martin – 30. 10. 1943 Martin)

Študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a v Bratislave, v rokoch 1894 – 1896 na Akadémii výtvarných umení v Prahe a od roku 1896 na výtvarnej akadémii v Mníchove. Tri roky strávil na študijnom pobyte v Taliansku, krátky čas žil a tvoril vo Viedni a po vypuknutí prvej svetovej vojny sa v roku 1914 vrátil do Martina. Stal sa tu ústrednou osobnosťou a organizátorom umeleckého života. Vytvoril množstvo portrétov osobností, najmä martinských, a viaceré figurálne kompozície na námety klasických literárnych diel (Cervantesov Don Quijote, Shakespearov Hamlet, Goetheho Faust a i.). Príležitostne maľoval aj zátišia a krajinky. Od 20. rokov sa venoval literárnej tvorbe. Jeho zbierku noviel Pani Helène (1930), v ktorej spracoval námety z obdobia študijného pobytu v Taliansku, vyznamenali štátnou cenou. Pre Slovenský spevokol, v ktorom v mladosti vystupoval aj ako ochotnícky herec, vytvoril množstvo scénografií a živých obrazov, resp. alegorických výjavov. Jeho manželka Oľga (2. 4. 1884 Martin – 26. 10. 1956 Martin) bola staršou sestrou Hany Meličkovej. Aj ona pôsobila v Slovenskom spevokole, na javisku ktorého si v rokoch 1901 – 1910 získala povesť vynikajúcej ochotníckej herečky, súkromne vyučovala hru na klavíri a zúčastňovala sa na kultúrno-spoločenských podujatiach. Autorom náhrobníka je Rajmund Lauro (1975).

MUDROŇ, Pavol – advokát, predstaviteľ slovenského národného hnutia (7. 12. 1835 Čabradský Vrbovok, okr. Krupina – 9. 3. 1914 Tešín, poch. v Martine)

Študoval právo na právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite vo Viedni, ktorú absolvoval v roku 1857. Hneď po ukončení štúdia prišiel do Turca, kde bol vychovávateľom u Justovcov v Necpaloch, potom sa stal koncipientom advokáta Šimona Búľovského v Duliciach a v roku 1859 sa usadil v Martine, kde bol župným notárom, pracoval na súde a v roku 1862 si založil vlastnú advokátsku kanceláriu. Angažoval sa v národnom hnutí, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 patril k jeho vedúcim osobnostiam a po smrti Viliama Paulinyho-Tótha sa stal predsedom Slovenskej národnej strany. Podstatnou mierou sa zaslúžil o vytvorenie národného centra v Martine, podieľal sa na založení ženského spolku Živena, martinského evanjelického slovenského gymnázia, Kníhtlačiarenskeho ústredného spolku, Slovenského spevokolu, Sporiteľne, Tatra banky i na výstavbe Národného domu. V roku 1895 patril k vedúcim organizátorom Kongresu nemaďarských národov v Uhorsku v Budapešti. Aj on od roku 1859 patril k významným osobnostiam martinského ochotníckeho divadla. Najmä v 60. rokoch bol úspešným predstaviteľom hrdinských typov a milovníkov a v rokoch 1872 – 1881 hrával aj v Slovenskom spevokole. V rokoch 1872 – 1914 pôsobil tiež vo funkcii predsedu Slovenského spevokolu. Jeho mohutný pieskovcový náhrobník bol financovaný z národných zbierok Maticou slovenskou a jeho autorom je František Úprka (1923).

OPRŠAL, Oto – akademický maliar (9. 2. 1926 Martin – 10. 9. 1980 Martin)

Výtvarné vzdelanie získal na Štátnej grafickej škole a na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe. Po skončení štúdií pracoval v Armádnom divadle v Martine a od roku 1952 v slobodnom povolaní. Venoval sa monumentálnej a dekoratívnej tvorbe, maliarstvu, grafike, kresbe, karikatúre a aj scénickej tvorbe. S martinským divadlom pravidelne spolupracoval, i keď už nebol jeho zamestnancom, a vytvoril okolo 120 scénických výprav k divadelným inscenáciám. Aktívne pôsobil v ústredných orgánoch Zväzu československých výtvarných umelcov, Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v ďalších odborných organizáciách a orgánoch. Vystavoval v Martine (1956), Bratislave (1964) a v Banskej Bystrici (1976).

PAULINY-TÓTH, Viliam – spisovateľ, novinár, politik, podpredseda Matice slovenskej (3. 6. 1826 Senica – 6. 5. 1877 Martin)

Vystriedal niekoľko pôsobísk a v revolučných rokoch 1848 – 1849 bol učiteľom na Evanjelickom lýceu v Kremnici. Na jeseň 1848 pod hrozbou smrti vstúpil do košútovskej armády, no zakrátko dezertoval a prihlásil sa do slovenského dobrovoľníckeho vojska, kde dosiahol hodnosť kapitána. Po revolúcii pôsobil v štátnej službe v Trenčíne, Bytči a v rokoch 1853 – 1860 v Kečkeméte. V roku 1860 odišiel zo štátnej služby, aby sa mohol venovať národnej práci. Bol jedným zo zapisovateľov memorandového zhromaždenia, členom delegácií, ktoré ho predložili uhorskému snemu aj panovníkovi, a neskôr sa stal spoluzakladateľom Matice slovenskej. Pôsobil v Budíne, kde vydával časopisy Černokňažník a Sokol, v roku 1863 sa presťahoval do Skalice a keď ho po smrti Karola Kuzmányho zvolili za podpredsedu Matice slovenskej, presťahoval sa v roku 1867 do Martina, kde mu už v roku 1863 udelili čestné meštianstvo. V Martine prežil najplodnejšie obdobie života, pracujúc na mnohých úsekoch národného života. Predovšetkým riadil činnosť Matice slovenskej až do jej násilného zatvorenia v roku 1875, zaslúžil sa aj o založenie nižšieho martinského slovenského gymnázia, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Sporiteľne a Živeny. Viackrát kandidoval vo voľbách do uhorského snemu, no len v rokoch 1869 – 1872 ho zvolili v Kulpínskom okrese. Od študentských čias pracoval aj literárne, no mnohostranné povinnosti mu zabraňovali intenzívnejšie sa venovať vlastnej tvorbe. Do oblasti drámy vstúpil veršovanou alegorickou dramatickou skladbou Ľudská komédia (1862). V roku 1864 publikoval staršiu veselohru Kocúrkovo (1851), ktorú s obľubou hrávali ochotníci vo viacerých mestách. Ďalšia veselohra Pansláv (1867) však už takýto úspech nemala. Martinskí ochotníci uviedli v roku 1875 jeho pásmo vianočných hier a ľudových piesní Betlehemské hry. Do dejín slovenského divadelníctva sa zapísal aj ako vydavateľ divadelných hier, člen porôt dramatických súbehov a prekladateľ veselohier, ktoré aj voľne upravoval.

PAULINY-TÓTH, Žigmund – národný pracovník, úradník (12. 5. 1865 Skalica – 6. 3. 1906 Martin)

Bol starším synom Viliama Paulinyho-Tótha. Po skončení štúdií sa stal úradníkom Tatra banky, kde ho v roku 1892 zvolili za zástupcu hlavného riaditeľa a v roku 1894 za riaditeľa. Zúčastnil sa na založení martinského pivovaru i Dielne na náradie, v roku 1892 vykonával funkciu predsedu Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku a v roku 1902 patril k vedúcim osobnostiam pokusu o založenie slovenskej továrne na celulózu v Martine. Bol obľúbeným členom martinskej spoločnosti a mimo zamestnania sa venoval najmä Slovenskému spevokolu, v ktorom vykonával viaceré funkcie, a v rokoch 1882 – 1900 vytvoril ako nadaný ochotnícky herec veľa titulných postáv. Bol aj literárne činný.

PIETOR, Miloš – redaktor, divadelný ochotník (21. 3. 1876 Martin – 19. 7. 1914 Budapešť)

Bol úradníkom v martinskej Dielni na náradie (ľudovo „stoličkovej fabrike“) a neskôr postupne praktikantom, účtovníkom, pokladníkom a hlavným pokladníkom-prokuristom Sporiteľne. Popri zamestnaní sa venoval žurnalistike, v roku 1906 prevzal po otcovi Ambrovi Pietrovi redakciu ľudového mesačníka Národný hlásnik. V nasledujúcich rokoch spolu s Milanom Ivankom, Jozefom Gregorom Tajovským a ďalšími pozdvihli jeho úroveň a zmenili ho na ilustrovaný týždenník, čím si časopis získal väčšiu popularitu u čitateľov. Pietor písal publicistické články a príspevky, za ktoré bol neraz perzekvovaný a v rokoch 1902 a 1912 dokonca súdený a väznený. V rokoch 1899 – 1903 vydával a redigoval edíciu diel slovenských a slovanských autorov Zábavné a poučné knižky. Popri redaktorskej a vydavateľskej práci organizoval aj ľudové a predvolebné zhromaždenia a bol členom spolku Club dobrej vôle. Pôsobil v Slovenskom spevokole, v ktorom vytvoril okolo päťdesiat postáv, dlhé roky mal povesť najobľúbenejšieho komika, venoval sa aj réžii, spieval v oktete a vystupoval v martinských kabaretoch. Okrem toho prekladal divadelné hry, písal kuplety a kabaretné texty. Vo vacovskom väzení, do ktorého ho odsúdili z politických dôvodov, ochorel, a keď sa jeho stav zhoršil, previezli ho na budapeštiansku kliniku, kde zakrátko zomrel. Bol otcom herečky Nade Hejnej.

PIETROVÁ, Mária (rod. Ivanková) – divadelná ochotníčka, herečka, režisérka a prekladateľka (4. 1. 1879 Martin – 24. 7. 1956)

Bola dcérou Tobiáša Ivanku a manželkou Miloša Pietra. Spolupracovala s manželom v žurnalistickej práci, po jeho smrti sa snažila udržať Národný hlásnik a prevzala redakčné práce. Po krátkom čase však museli jeho vydávanie zastaviť, potom prijala miesto úradníčky na mestskom úrade a neskôr v redakcii Národných novín, v ktorých viedla rubriku Chýrnik. Vzhľadom na zásluhy manžela jej v roku 1920 pridelili hlavný sklad tabaku v Martine, no v roku 1939 pre demokratické zmýšľanie celej rodiny a nesúhlas s novým politickým režimom ho zasa odňali. Potom žila striedavo u dcéry a syna v Martine a v Prahe. Od mladosti sa zapájala do národného a kultúrneho diania. Vypracovala sa na jednu z najvýznamnejších herečiek Slovenského spevokolu a často vystupovala aj v iných mestách po celom Slovensku. Stala sa predstaviteľkou veľkých dramatických úloh, najmä tragických postáv, no vynikala aj vo veselohernom žánri. V Slovenskom spevokole spolupracovala aj pri dramaturgii a réžii, v rokoch 1920 – 1930 a 1934 – 1942 vykonávala podpredsednícku funkciu a v roku 1943 ju vymenovali za čestnú členku. Popri tom prekladala divadelné hry zo srbčiny, nemčiny, maďarčiny a ruštiny, písala kuplety a spomienky na ochotnícku prácu a martinské osobnosti. V časopise Slovenský ochotník v rokoch 1925 – 1926 uverejnila rozsiahlejšie Divadelné rozpomienky. Aktívne vystupovala v ženskom hnutí, pracovala v Živene a v roku 1945 prevzala po Anne Halašovej predsednícku funkciu. Za činnosť v oblasti ochotníckeho divadla jej v roku 1943 udelili Dramatickú cenu Jána Cablka.

RUMANN, Miloš – verejný činiteľ (13. 12. 1898 Liptovská Kokava, okr. Liptovský Mikuláš – 7. 6. 1967 Martin)

Po maturite študoval právo v Prahe, kde sa stal tajomníkom, podpredsedom a napokon i predsedom študentského spolku Detvan, predsedom tlačového odboru Ústredného zväzu československých študentov a redaktorom Študentského věstníka. Bol i predsedom Zväzu slovenského študentstva a Spolku podtatranských akademikov. V roku 1926 sa stal úradníkom banskobystrickej obchodnej a priemyselnej komory, v roku 1927 tajomníkom Krajinského zväzu živnostenských spoločenstiev a grémií v Martine a neskôr jeho generálnym tajomníkom v Bratislave. Venoval sa organizátorskej práci v oblasti živnostníckeho a remeselníckeho hnutia a s tým súvisiacej publikačnej činnosti. Pracoval v Matici slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Živene, Vydavateľskom družstve Živeny a bol aj predsedom martinského Športového klubu. Intenzívne sa venoval najmä ochotníckemu divadlu, v rokoch 1927 – 1947 na javisku Slovenského spevokolu vytvoril niekoľko desiatok väčších aj menších postáv. Robustná postava ho predurčovala na stvárňovanie úloh drsných charakterových čŕt, no uplatnil sa aj v komediálnom žánri. V rokoch 1934 – 1947 bol predsedom Slovenského spevokolu. Po roku 1939 sa zapojil do ilegálneho odboja a SNP. Po roku 1945 pracoval v Demokratickej strane, bol poslancom Slovenskej národnej rady, a po nástupe totalitného režimu ho z politických dôvodov vo vykonštruovanom procese s Viliamom Žingorom nespravodlivo odsúdili a uväznili.

SLEZÁK, Rudolf – ochotnícky divadelník, typograf (20. 7. 1879 Jasenná, Česko – 19. 2. 1965 Martin)

Po vyučení za sadzača pracoval v Prahe, neskôr v Olomouci a v roku 1907 prišiel do tlačiarne Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine, kde zostal až do odchodu na dôchodok v roku 1948. Už počas pôsobenia v Prahe a Olomouci sa venoval ochotníckemu divadlu a do Martina prišiel aj preto, aby ako skúsený ochotnícky divadelník mohol podporiť Slovenský spevokol. Bol hercom, správcom garderóby, režisérom aj maliarom kulís. V rokoch 1910 – 1933 vytvoril okolo 60 postáv, medzi ktorými boli najmä komické figúrky, ale aj niekoľko veľkých charakterových úloh, vynikal interpretáciou českých kupletov na silvestrovských večierkoch a v kabaretných scénach. Do súboru vniesol nový názor na hereckú prácu a réžiu, v ktorých zdôrazňoval realizmus, a obohatil dramaturgiu. Režijne naštudoval okolo sto inscenácií, z ktorých si získal pozornosť a uznanie najmä naštudovaním opery Čarostrelec Carla Maria Webera v roku 1912 (v spolupráci s hudobným skladateľom a dirigentom Vladimírom Meličkom), v ktorej aj vytvoril postavu Jaroša. Režíroval aj hru Vladimíra Hurbana Vladimírova Ľudovít Štúr, ktorej časť vysielal rozhlas ako jeden z prvých priamych prenosov z Martina v roku 1932. Napísal aj niekoľko kabaretných skečov. Zúčastnil sa na založení Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v roku 1922 a pracoval v jeho výbore.

SOCHÁŇ, Pavol – akademický maliar, umelecký fotograf, spisovateľ (6. 6. 1862 Liptovský Mikuláš – Vrbica – 23. 1. 1941 Bratislava)

Študoval na maliarskych akadémiách v Prahe a v Mníchove, kde sa súčasne učil fotografovať a v roku 1889 získal výučný list fotografistu. Od roku 1886 pôsobil v Prahe, v rokoch 1891 – 1893 v Liptovskom Mikuláši, potom v Martine, kde si otvoril fotografický ateliér a v roku 1905 aj obchod s papierom a knihami a v rokoch 1912 – 1914 pôsobil opäť v Prahe. Po vypuknutí prvej svetovej vojny unikol pred zatykačom z politických dôvodov do USA, odkiaľ sa vrátil v roku 1919 a napokon sa usadil v Bratislave. Z jeho mnohostrannej tvorivej činnosti vynikla hlavne práca v oblasti národopisu. Podieľal sa na organizovaní prvej slovenskej národopisnej výstavy Výstavky slovenských výšiviek v roku 1887 v Martine. Písal beletriu a bol autorom niekoľkých divadelných hier, z ktorých sa najmä dedinská tragédia Sedliacka nevesta (1910) a veselohra Tobiáš Klepeto alebo Kvartieľ vo veľkom meste (1924) tešili veľkej obľube ochotníkov po celom Slovensku i medzi krajanmi v USA. Vo fotografickej tvorbe vynikol predovšetkým v portrétnej ateliérovej a národopisnej dokumentárnej fotografii. Po roku 1919 sa stal aj jedným z najagilnejších pracovníkov národopisného odboru Zemědělského múzea v Bratislave pri záchrane pamiatok ľudového umenia. Zaslúžil sa o založenie Ústredia slovenských ochotníckych divadiel. Travertínový náhrobník navrhol architekt Dušan Jurkovič.

SOROK, Jozef – herec (5. 10. 1925 Trhovište, okr. Michalovce – 3. 1. 2006 Martin)

Začínal ako ochotnícky herec v zemplínskom ľudovom divadle Úsvit v Michalovciach. V roku 1949 získal za postavu Abrama v inscenácii hry Valentina Petroviča Katajeva Kvadratúra kruhu čestný diplom na celoslovenskej divadelnej súťaži v Martine. Následne ho angažovali do Slovenského komorného divadla. V martinskom profesionálnom divadle pôsobil do roku 1989 a vytvoril okolo 280 postáv rôznych žánrov. Spolupracoval s televíziou, vystupoval v inscenácii Profesor Poležajev, ktorú ako prvú inscenáciu slovenských hercov vysielala naživo Československá televízia v Prahe.

STODOLA, Ivan – lekár a spisovateľ (10. 3. 1888 Liptovský Mikuláš – 26. 3. 1977 Piešťany)

Od roku 1906 študoval medicínu na univerzite v Budapešti a dva semestre štúdia absolvoval v Berlíne. V roku 1914 si otvoril súkromnú lekársku prax v Liptovskom Mikuláši, no zakrátko vypukla svetová vojna a musel narukovať. Po návrate začal pracovať na úseku verejného zdravotníctva, bol organizátorom boja proti tuberkulóze a sociálnym chorobám a zdravotno-sociálnej starostlivosti o mládež. V roku 1938 sa stal radcom na ministerstve zdravotníctva v Prahe a v rokoch 1939 – 1948 pôsobil vo funkcii sekčného šéfa a riaditeľa Štátneho zdravotno-sociálneho ústavu v Bratislave. V roku 1941 sa habilitoval na docenta sociálneho lekárstva. V roku 1951 ho zatkli a v zinscenovanom procese odsúdili na trest odňatia slobody na osem rokov, z výkonu ktorého ho na základe amnestie prezidenta republiky prepustili v roku 1953. Od detstva mal blízko k divadlu i k literatúre. Prvé dramatické diela napísal pre mikulášskych ochotníkov a od 20. rokov sa stal kmeňovým autorom Slovenského národného divadla. Jeho prvou premiérou na tejto scéne bola komédia Náš pán minister (1926) a za ňou nasledovali Belasý encián (1928), Bačova žena (1928), Čaj u pána senátora (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), Kráľ Svätopluk (1931), Keď jubilant plače (1941), Marína Havranová (1941), Mravci a svrčkovia (1943) a ďalšie. Zaradil sa nimi medzi čelné osobnosti slovenskej dramatickej tvorby, bol tvorcom spoločenskej komédie a aj spolutvorcom modernej slovenskej historickej hry. Nezanedbateľné miesto v jeho diele má memoárová literatúra, ktorú predstavujú najmä diela Bolo ako bolo (1965) a Náš strýko Aurel (1968). V roku 1967 mu udelili titul národného umelca.

STRAKA, Ján st. – ochotnícky divadelník, učiteľ (17. 3. 1850 Vrbovce, okr. Myjava – 21. 8. 1888 Martin)

Po štúdiu na vyššom slovenskom gymnáziu v Revúcej tu v roku 1869 maturoval medzi prvými dvanástimi maturantmi. Začal študovať právo, no pre pľúcnu chorobu štúdium prerušil. Po krátkom pobyte v Martine, kde pracoval v kancelárii Žigmunda Melfelbera, ho v roku 1874 zvolil evanjelický cirkevný zbor v Petrovci za svojho učiteľa. Bol nadšeným ochotníckym divadelníkom a v divadelných inscenáciách hrával už v študentských rokoch. Počas pôsobenia v Martine sa v roku 1872 stal spoluzakladateľom Slovenského spevokolu a členom Turčianskeho kasína. V divadelníckej činnosti pokračoval aj v srbskom Petrovci, kde obnovil, organizoval a nacvičoval slovenské ochotnícke divadlo.

STRAKA, Ján ml. – národný pracovník, ochotnícky herec (2. 6. 1884 Báčsky Petrovec, Srbsko a Čierna Hora – 10. 12. 1949 Martin)

Bol jediným synom Jána Straku (1850 – 1888). Od roku 1899 študoval na Českoslovanskej obchodnej akadémii v Prahe, kde sa zapojil do činnosti spolku Detvan. Po skončení štúdií sa stal úradníkom v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, neskôr v Sporiteľni a v Tatra banke v Martine. Od roku 1922 bol riaditeľom jej filiálky v Bratislave a od roku 1929 v Košiciach, no v roku 1938 sa vrátil do Martina. Zúčastňoval sa na všetkých národných, kultúrnych a politických podujatiach. Pracoval najmä v Slovenskom spevokole, na javisku ktorého vytvoril v rokoch 1893 – 1921 okolo stovky postáv. Často vystupoval ako partner svojej manželky a obaja sa zaslúžili o vysokú kvalitu hereckého prejavu martinského ochotníckeho divadla. Uplatnil sa v spevoherných úlohách, vrcholom ktorých bola postava Ľuboša v opere Čarostrelec (1912). Jeho tenor vynikol v komických postavách a duetách na silvestrovských večierkoch, za čo ho nazývali „martinským Carusom“. Venoval sa aj réžii, dlhé roky bol členom výboru a divadelného odboru, od roku 1922 čestným členom Slovenského spevokolu. Patril aj k organizátorom hasičského hnutia.

STRAKOVÁ, Elena (rod. Čičmancová) – ochotnícka herečka (22. 11. 1889 Martin – 15. 1. 1977 Turčianske Teplice)

Manželka Jána Straku. Od mladosti bola obľúbenou ochotníckou herečkou a v Slovenskom spevokole v rokoch 1906 – 1924 vystúpila v šesťdesiatich úlohách. Bola výbornou tragédkou i komičkou, vynikala hlasovým prejavom a pohybovou kultúrou. Ako speváčka sa uplatnila na besedách, v opere Čarostrelec (1912) a v iných spevohrách. S martinským súborom hosťovala aj v iných mestách. Na dedinách v okolí Martina pomáhala organizovať ochotnícke divadelné krúžky a režírovala ich inscenácie. Bola členkou výboru a od roku 1922 čestnou členkou Slovenského spevokolu. Do kultúrneho diania sa zapojila aj v Bratislave a v Košiciach. Účinkovala v rozhlasových hrách a čítala rozprávky v košickej pobočke Radiojournalu. Pôsobila aj v Živene a ďalších spolkoch.

ŠÍPKA, Samuel – národný a hospodársky pracovník (19. 2. 1827 Košťany nad Turcom, okr. Martin – 15. 5. 1917 Martin)

Po revolučných rokoch 1848 – 1849 prijal miesto okresného notára a potom prísediaceho Turčianskej župy v Martine. Od založenia Sporiteľne v roku 1868 bol jej účtovníkom, neskôr hlavným účtovníkom a tajomníkom. Počas štúdií na Evanjelickom lýceu v Levoči prijal štúrovské meno Dalimír a ideálom z mladosti zostal verný po celý život. Prihlásil sa za člena Tatrína, neskôr i za zakladajúceho člena Matice slovenskej a martinského nižšieho slovenského gymnázia. Na prvé herecké skúsenosti, ktoré nadobudol počas štúdií v Levoči, kde bol aktívny v štúrovskej mládeži, nadviazal po príchode do Martina. Už v roku 1850 pripravil prvú divadelnú inscenáciu v situácii po revolučných rokoch 1848 – 1849, ktorým bola fraška Štekavec. V organizovaní ochotníckeho divadla pokračoval aj po roku 1859. Herecké schopnosti uplatnil v postavách komediálneho a fraškovitého typu. Neskôr sa stal iniciátorom založenia Slovenského spevokolu a jeho prvým podpredsedom a zbormajstrom. Zaslúžil sa aj ako kronikár mesta Martin. Zbieral ľudové povesti a prispieval referátmi a hospodárskymi článkami do slovenských novín a časopisov.

ŠOLTÉS, Ivan Daniel – kultúrny pracovník (27. 12. 1878 Martin – 17. 2. 1911 Martin)

Bol jediným synom obchodníka Ľudovíta Michala Šoltésa a spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej. Študoval právo na univerzite v Kluži, no pre chorobu musel štúdium niekoľkokrát prerušiť a liečiť sa doma i v zahraniční. Pôsobil v Slovenskom spevokole, v ktorom zaujal významné postavenie, keď sa na prelome storočí začala presadzovať mladá herecká generácia. Inteligentný, úprimný, živý a plný nadšenia ovplyvnil režisérov a ochotníckych hercov tak, že sa zvýšil počet predstavení a stúpla ich úroveň. V rokoch 1898 – 1906 hral v 27 predstaveniach, často spolu so svojou snúbenicou Oľgou Hrušovskou. Martinské divadelníctvo utrpelo veľkú stratu, keď v mladom veku podľahol tuberkulóze.

TALPOVÁ, Zita Ella (rod. Gyepesová) – kultúrna pracovníčka (22. 6. 1914 Martin – 4. 5. 2003 Praha)

Študovala na gymnáziu a na odbornej škole pre ženské povolania v Martine, potom na umelecko-priemyselnej škole vo Viedni. V roku 1931 sa vydala za profesora martinskej obchodnej akadémie Miroslava Talpu a pôsobila v Martine a v Žiline. V roku 1949 nastúpila na miesto tajomníčky Slovenského komorného divadla v Martine, v rokoch 1950 – 1966 pôsobila v tej istej funkcii v Krajovom divadle pracujúcich, resp. Divadle Petra Jilemnického v Žiline a v rokoch 1966 – 1970 v martinskom Divadle SNP. Organizačnou prácou sa podieľala na budovaní oboch profesionálnych divadiel. Po presťahovaní do Prahy v roku 1970 prijala prácu profesionálnej tajomníčky tamojšieho novozaloženého miestneho odboru Matice slovenskej a neskôr pôsobila v Klube slovenskej kultúry.

TURZO, Ivan – divadelník (17. 5. 1914 Martin – 16. 9. 1994 Bratislava)

Bol synom typografa Gedeona a Anny Turzovcov. Už od študentských čias sa venoval ochotníckemu divadlu a od roku 1934 vystupoval v Slovenskom spevokole. V roku 1936 vystupoval s hosťujúcim Slovenským spevokolom na javisku Slovenského národného divadla v Bratislave a na základe hereckých výkonov dostal angažmán na tejto profesionálnej scéne. Začiatkom roku 1940 sa vrátil do Martina, kde bol krátko úradníkom, potom tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, redigoval časopis Naše divadlo a edíciu Divadelná knižnica. Stále pôsobil v Slovenskom spevokole, popri hereckej činnosti sa venoval aj réžii a zúčastnil sa na založení Slovenského komorného divadla. Od roku 1945 stál celé desaťročie na čele martinskej profesionálnej scény. V rokoch 1955 – 1970 pôsobil vo funkcii riaditeľa Slovenského národného divadla v Bratislave, odkiaľ ho v období „normalizácie“ po udalostiach rokov 1968 – 1969 z politických dôvodov odvolali. Neskôr pracoval v Divadelnom ústave. Po odchode na dôchodok sa začal intenzívnejšie venovať histórii slovenského ochotníckeho divadelníctva, v diele Maják v tme (1974) spracoval dejiny Slovenského spevokolu a napísal monografiu Od ochotníctva k profesionalizmu (1981). V roku 1980 pod názvom O veciach divadla vydal komentovaný výber článkov Andreja Bagara a jeho literárne dielo zavŕšila kniha spomienok Z môjho života (1989). Po roku 1940 sa zapojil do odbojovej činnosti a v roku 1944 vo funkcii osvetového dôstojníka Veliteľstva československej armády v Banskej Bystrici do SNP. Pôsobil ako člen Revolučného okresného národného výboru a po vojne sa v roku 1945 stal predsedom Mestského národného výboru v Martine.

TURZOVÁ, Anna (rod. Augustíniová) – ochotnícka herečka (23. 11. 1879 Martin – 21. 7. 1972 Bratislava, poch. v Martine)

Po absolvovaní martinskej meštianskej školy sa vyučila v Turčianskych Tepliciach za dámsku krajčírku. Pochádzala z ochotníckej rodiny. Aj jej bolo divadlo veľmi blízke a prvú úlohu dostala už ako sedemnásťročná v divadle pod vedením jej ujca Samuela Šípku. Do roku 1939 vytvorila vyše osemdesiat postáv a patrila k najpopulárnejším a najobľúbenejším členkám martinského hereckého ochotníckeho súboru. V mladosti stvárňovala fraškovité typy a neskôr vystupovala v dramatických i komediálnych úlohách. Vytvorila portréty dedinských žien v hrách Ferka Urbánka, Jozefa Gregora Tajovského, bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov, Vladimíra Hurbana Vladimírova a ďalších, ale i predstaviteľky malomeštiackeho prostredia v dielach Ivana Stodolu. Uverejnila niekoľko článkov o martinskom divadle a jeho hercoch, pôsobila vo viacerých funkciách v Slovenskom spevokole a v roku 1943 jej udelili čestné členstvo spolku.

VANDLÍK, Andrej – herec a účastník odboja (22. 1. 1925 Bardejov – 17. 1. 1985 Martin)

Divadelnú kariéru začal po rokoch na gymnáziu ako kulisár, rekvizitár, tanečník a spevák v zájazdovom Slovenskom ľudovom divadle v Nitre. Po založení Slovenského divadla v Prešove prijal v roku 1944 pozvanie riaditeľa Andreja Chmelka, aby sa stal členom súboru. Keďže krátko na to vypuklo Slovenské národné povstanie vstúpil do povstaleckej armády. Spoločne s Andrejom Bagarom, Eugenom Medekom a ďalšími v tomto období založili Frontové divadlo, s ktorým účinkovali na povstaleckom území. Po tom, čo sa povstanie presunulo do hôr, pridal sa k partizánskej skupine Petrov, no pri plnení jednej z úloh ho zatklo gestapo a neskôr ho uväznili v Bratislave. Po vojne sa vrátil do Prešova, no zakrátko odišiel do Košíc a potom vystriedal ešte niekoľko pôsobísk. Hlavná časť jeho hereckej tvorby však patrí martinskému divadlu. Vypracoval sa na charakterového herca širokej škály, stal sa známym predstaviteľom dramaticky komplikovaných postáv robustných zrelých mužov. Uplatnil sa aj vo veselohrách a osobitnú líniu v jeho tvorbe predstavovali mnohorozmerné postavy v klasických i súčasných hrách slovenských autorov (Dušan Havran v Stodolovej dráme Marína Havranová, Manahen v Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias, Šimon v Bukovčanovej hre Sneh pod limbou a i.). Účinkoval aj v rozhlase, televízii a vo filme.

ZVARÍKOVÁ Elena (rod. Pappová) – herečka (5. 5. 1935 Bratislava – 17. 8. 1974 Bratislava)

Bola manželkou doktora Emila Zvaríka, švagriná herca SND Františka Zvaríka. Po maturite na gymnáziu absolvovala Odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V roku 1954 sa stala členkou činohry Armádneho divadla Martin a v decembri 1968 prešla do činoherného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave. Spočiatku stvárňovala postavy inklinujúce k jednoduchým typom, ale postupne vyrástla na herečku širokej žánrovej palety a mnohorakých príťažlivých tvárí. Vedela stvárniť ženy plné humoru, láskavého úsmevu ale i drsnej irónie a najmä spaľujúcej vášne. Za kreáciu Máše v Čechovových Troch sestrách získala v roku 1967 výročnú hereckú cenu. Vynikla i v úlohách komplikovaných mladých žien v súčasnej svetovej i domácej dramatike. Ešte na javisku Divadla SNP v Martine sa vypracovala na výraznú hereckú osobnosť a aj na prvej bratislavskej scéne vytvorila niekoľko pozoruhodných charakterových postáv (Marika v Bukovčanovej dráme Kým kohút nezaspieva, Konstanca v Dürrenmattovej groteske Kráľ Ján či Genoveva v Casonovej hre Dom so siedmimi balkónmi).