Veľký hostinec

Veľký hostinec sa nachádzal na poschodí budovy starého župného domu, ktorý stál na rohu bývalého Hlavného námestia a ulice smerujúcej na sever. V roku 1936 bol asanovaný a na jeho mieste postavili novú bankovú budovu, dnes sídlo martinskej pobočky Všeobecnej úverovej banky. Starý župný dom, ktorého existencia je doložená už v 16. storočí, dostal po postavení nového župného domu v polovici 18. storočia nové funkcie. Súčasťou Veľkého hostinca, ktorý sa honosil názvom Grandhotel, bolo aj kasíno a hotel a na prízemí sa nachádzala menšia krčma či skôr putika. Celú budovu dávala župa do nájmu. V polovici 19. storočia boli nájomcami postupne Tobiáš Ivanka st. a Jozef Samueli, obaja podporujúci slovenské národné hnutie, no po nich prišiel Ignác Patsch (1851 – 1906), pod správou ktorého sa stal jednou z bášt maďarizácie v Turci.

V rokoch 1839 – 1844 bol Veľký hostinec v Martine asi jediným vhodným miestom, kde mohli mladí študenti – štúrovci spolu s priateľmi a „švárnymi Turčiankami“ – ako to spomína Ján Kalinčiak v časopise Tatranka z roku 1842 – zorganizovať a predviesť prvé divadelné inscenácie v slovakizovanej češtine. Hrávali počas letných prázdnin a naskúšali šesť inscenácií (Divotvorný klobouk, Loketský zvon, Tři hrabata najednou aneb Který je ten pravý, Nalezenec a satiry slovenského dramatika Jána Chalupku Kocúrkovo, Všetko naopak a Starúš plesnivec.) Prvými martinskými ochotníckymi hercami boli Jozef Horvát, Andrej Hodža, Martin a Samuel Kramárovci, Ján Kalinčiak, Ján Kučera, Andrej Tomčík, Samuel Milec, Ján Švehla, Ján Gazdík a ďalší, herečkami Mária Samueliová, neskôr vyd. Šteffková, Cecília Dávidová, neskôr Vidovská, Zuzana Lilgová, neskôr Sontágová a Anna Vladárová, neskôr Jesenská. Podľa historika martinského divadla Jozefa Kohúta mali tieto inscenácie veľký podiel na upevnení národného zmýšľania martinských mešťanov. Do Veľkého hostinca sa martinskí slovenskí ochotníci vrátili aj v rokoch 1861 – 1865. Pamätná bola najmä inscenácia Palárikovej veselohry Obžinky 4. augusta 1861, ktorú navštívila temer celá turčianska vzdelanejšia šľachta a aj hostia z Trenčína, Hontu, Zvolena, Liptova a Oravy. Korunou podujatia bolo, keď po skončení predstavenia vstal Ľudovít Dohnány, sediaci v prvom rade, začal spievať pieseň Hej Slováci a pridalo sa k nemu celé obecenstvo.