Mestské divadlo Žilina

Žilinské divadlo sa profesionalizovalo približne od roku 1950, keď do monumentálnej neoklasicistickej budovy, obloženej bielym nahrubo opracovaným travertínom, na ulici Horný val 3 presídlili považskobystrické Divadlo pracujúcich. Príbeh tohto profesionálneho súboru však trval len do roku 1966, keď bolo divadlo zrušené. Nové profesionálne divadlo vzniklo až 1. januára 1992.

Už v stredoveku sa v priestore dnešného divadla nachádzala mestská škola, v 16. storočí aj  nižšie evanjelické gymnázium. V roku 1775 tu mesto postavilo novú chlapčenskú ľudovú školu a táto jednoposchodová budova bola asanovaná pre stavbu dnešného divadla v roku 1941.

Mesto chcelo pôvodne postaviť veľkolepú reprezentačnú budovu, ktorá by slúžila na kultúrne, školské a cirkevné účely. Pre naplnenie veľkých plánov mesto zabralo aj pozemok susedného domu rodiny Lipšerovcov a plánovalo i asanáciu ďalšieho domu rodiny Adamicovcov – Massányi. To sa ale nepodarilo, a tak sa postavila stavba, ktorá však nepostačovala na všetky zamýšľané účely.

Prípravy a stavba divadla trvali približne od 20. septembra 1941 do 15. apríla 1946. Základný kameň posvätili 7. júla 1942 za účasti vtedajšieho prezidenta republiky, predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi a mesta, ktoré financovalo stavbu. Jej užívanie bolo povolené od 1. mája 1946.

Budovu postavila jedna z najrenomovanejších slovenských stavebných firiem Ing. J. Petriho z Bratislavy, stavebná správa Žilina. Projekt stavby dalo mesto vypracovať Žilinčanom Františkovi Bednárikovi a Ferdinandovi Čapkovi, ale nakoniec sa vybudovala podľa zmenených projektov Otta Reichnera. Umeleckú výzdobu divadelnej sály uskutočnil František Vlkoláček, otec akademického maliara Mojmíra Vlkoláčka. Na budove mal byť erb mesta, pápežský erb a vlajka, kríž, slovenský erb a socha A. Hlinku. Z nich sa zrealizovali na čelnej fasáde pápežský, slovenský a mestský erb. Všetky boli po vojne odstránené. V zložitých podmienkach počas vojny i po nej sa mestu napriek nedostatku stavebného materiálu a pracovných síl podarilo budovu dokončiť. Po roku 1945 bola budova premenovaná na Reprezentačný dom.

Ústredným architektonickým motívom budovy sú výrazné vertikálne úzke prierezy, ktoré členia prevýšenú arkádovú stĺpovú predsieň pred hlavným vchodom a okná bočných krídiel. Stavba disponuje divadelnou sálou a komplexom reprezentačných priestorov. Vysoký oblúkový portikus, prevýšené okná a masívny parter s pásovou travertínovou bosážou pripomínajú paláce talianskej renesancie či talianskej moderny tridsiatych rokov 20. storočia. Súčasne s budovou bolo postavené aj mohutné symetrické schodisko s balustrádou a terasy, ktoré prekonávajú terénny výškový rozdiel od námestia.

Od roku 1948 v budove pôsobila Ľudová scéna mesta Žiliny. Ako prvú inscenáciu, ktorá 4. septembra otvorila divadelnú činnosť, si zvolili hru Ivana Stodolu Marína Havranová. Režisérom inscenácie bol Mikuláš Deanko, scénu navrhol Vojtech Marek. Maskérom a realizátorom scény bol Ján Soukup.

Keďže z mesta Žilina sa postupne stávalo mesto väčšieho administratívneho, hospodárskeho aj priemyselného významu, malo širšie spoločenské zázemie aj divácku obec a dokonca aj vhodnejšiu budovu, v sezóne 1950/1951 sa do Žiliny presídlilo považskobystrické Divadlo pracujúcich. V roku 1956 bolo premenované na Divadlo Petra Jilemnického, ktorý ako učiteľ pôsobil na neďalekých Kysuciach. V tom čase bolo divadlo profesionálnou scénou, avšak len do roku 1966, keď bolo zrušené a prešlo pod Armádne divadlo v Martine.

Od roku 1961 tu začala pôsobiť stredná všeobecno-vzdelávacia škola, neskôr premenovaná na gymnázium, potom základná škola. Do roku 1992 v budove pôsobila mestská organizácia Park kultúry a oddychu v Žiline a od 1. januára 1992 Mestské divadlo Žilina.

V budove boli busty Petra Jilemnického, Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, Jána Palárika-Beskydova a Ferka Urbánka od autorov Fraňa Štefunka a Stanislava Bíroša.

K obnoveniu profesionálneho divadla v Žiline došlo v roku 1992, keď sa stalo organizáciou Mesta Žilina pod názvom Mestské divadlo Žilina. Dnes je repertoárovým divadlom so stálym umeleckým súborom. Jeho dramaturgia sa orientuje na súčasné texty uvádzané v slovenskej premiére, nové dramatizácie, nové preklady klasických textov a pôvodnú súčasnú slovenskú drámu.