Prezidentský palác

Grasalkovičov palác na Hodžovom námestí je dnes známy skôr ako Prezidentský palác. Táto rokoková stavba je pozostatkom uhorských čias a v 40. rokoch 20. storočia bola sídlom prezidenta tzv. slovenského štátu. V 50. rokoch minulého storočia dostala „honosný“ názov Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda a premenila sa na akési stredisko pre činnosť pionierov a zväzákov – čiže pokrokovú mládež komunistického režimu. Pôsobilo tu množstvo najrozličnejších záujmových krúžkov, konali sa tu tanečné kurzy pre stredoškolákov a mladým občanom tu odovzdávali občianske preukazy. Táto budova sa teda stala prípravným strediskom pre budúcich budovateľov šťastnejších zajtrajškov.

Pre dejiny slovenského, ale vlastne aj česko-slovenského divadelníctva má však kľúčový význam, pretože sa v jednej z jej prenádherných sál po prvý raz stretli dve zásadné postavy našej kultúry. Július Satinský mal necelých dvanásť rokov, keď sa s o rok starším Milanom Lasicom ocitol na pódiu v detskom predstavení O dvanástich mesiačikoch. V socialisticky podfarbenej a ideovo dotvorenej verzii klasickej rozprávky stvárnili dvaja budúci komici starčekov, ktorí posedávajú pri ohníku a očakávajú príchod deda Mráza z Čukotky. Malý Julo hral Jún a Milan bol Marec. Ako neskôr spomínal Milan Lasica, už vtedy mali k sebe pomerne blízko, pretože ich delil len Apríl a Máj. Obaja chlapci vraj svoje postavy hrali s neobyčajnou chuťou, no na vznik slávnej dvojice bolo nutné ešte trochu počkať.

Treba dodať, že v polovici 90. rokov sa zo sídla „budovateľov svetlej budúcnosti“ stal opäť prezidentský palác, ale ani v tomto období sa odtiaľ nevytratil duch Júliusa Satinského, pretože pre mnohých obyvateľov nového štátu práve tento výnimočný muž stelesňoval ideálneho prezidenta.