Ondrejský cintorín

Ondrejský cintorín je oáza ticha v širšom centre Bratislavy a symbolický koniec Dunajskej ulice. Tento priestor plný zelene však nie je len miestom pre smútok. Je to zvláštny, priam magický svet, ktorý lepšie pochopíte, ak sa naň pozriete očami Júliusa Satinského. Vtedy sa ocitnete v tajomnom parku, ktorý odzrkadľuje mnohé z vnútorného sveta najslávnejšieho obyvateľa Dunajskej ulice. Prešporok, čiže Bratislava, a teda aj Ondrejský cintorín otvára pohľad na Slovensko, aké chcel mať a aké pomáhal spoluvytvárať. Kozmopolitné miesto, pretože tu vedľa seba ležia evanjelici, katolíci, Židia, mešťania aj bezverci. Obraz sveta, kde sa na rozdiel od zvyšku Slovenska nerobil rozdiel vo vierovyznaní – pozostatok obyčajnej túžby po prirodzenej ľudskosti. Zároveň je to parčík plný zvláštnych sôch, ktoré pôsobia nostalgicky, ale nie depresívne trúchlivo. Cintorín sa tak stal vyhľadávaným útočiskom pre zaľúbencov, študentov pripravujúcich sa na maturitu či mamičky s kočíkmi.

Aj Július Satinský tu rád trávil voľný čas, a keď sa mu pošťastilo stať sa dvojnásobným otcom, svojim deťom Lucii a Jankovi, ale aj komukoľvek, kto bol ochotný ho počúvať, otváral pohľad na starý Prešporok. Rád sa prechádzal pri hrobe významného lekára, politika a spoluzakladateľa Československa Vavra Šrobára, podišiel k pomníku bratislavského mäsiara Rudolfa Manderlu, zanietene rozprával o slávnom dramatikovi a ochotníkovi Ferkovi Urbánkovi a sníval o ďalekých cestách pri náhrobku Karla Jettinga – dobrodruha, ktorý si v službách anglického kráľa vyslúžil prezývku bratislavský Robinson.

Od konca 50. rokov 20. storočia sa na Ondrejskom cintoríne nepochováva, ale pán Satinský tu vďaka vedeniu mesta našiel miesto posledného odpočinku. Ostal tak na dohľad od svojej milovanej Dunajskej ulice.