Nábrežie Dunaja

Podľa Júliusa Satinského sa Bratislava nikdy nemala stať hlavným mestom, pretože nebolo rozumné nechávať vládne budovy na dostrel od Petržalky, ktorá po vzniku Československa pripadla znepriatelenému Maďarsku. Jeho rodné mesto navyše pre toto rozhodnutie stratilo ráz vľúdneho predmestia Viedne a zastávky na ceste do Budapešti. Nábrežie Dunaja bolo preňho miestom farbistého hmýrenia námorníkov z celého sveta a nedeľných vychádzok slávnostne vyobliekaných mešťanov.

Koncom pošmúrnych 50. rokov si pri rieke asi málokto všimol dvoch zanietene diskutujúcich mládencov, ktorí si cibrili lásku v nonsense a humornom pozorovaní okolitého diania. Július Satinský si s Milanom Lasicom padli do noty na recitačnej súťaži v Dolnom Kubíne. „Jula som si tam nemohol nevšimnúť. Po večeroch nás ostatných neuveriteľne vytrvalo zabával. Zrejme nejako vytušil našu duševnú spriaznenosť, pretože ma postupne zaťahoval do svojich programov, takže keď sa súťaž skončila, bolo nám obidvom jasné, že si rozumieme,“ spomínal po rokoch Milan Lasica a Július Satinský k tomu dodával, že cestou domov už zabávali celý vlak. Nábrežie mohutnej rieky sa tak na istý čas stalo miestom večerných prechádzok dvoch nových kamarátov.

Neďaleko miesta stretnutí nádejných komikov a na dohľad od Námestia korunovačného vŕška (dnešného Námestia Ľudovíta Štúra), kde stávalo súsošie uhorskej cisárovnej Márie Terézie, je bývalý hotel, ktorý sa po nástupe komunizmu premenil na Dom československo-sovietskeho priateľstva a v roku 1964 sa pre oboch mládencov stal krátkodobým útočiskom. Po návrate z povinnej vojenčiny im totiž dramaturg československej televízie Ján Trachta zabezpečil malú sálu, kde každý pondelok vystupovali s programom Večery pre dvoch. O čosi neskôr sa presunuli do Divadelného štúdia, z ktorého sa onedlho stalo slávne Divadlo na korze.