Blumentálska ulica

Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 na Blumentálskej ulici v Bratislave. Prvé roky šťastného detstva prežil v zvláštne pokojnej atmosfére tzv. slovenského štátu, kým sa frontové udalosti nezadržateľne priblížili k jeho rodnému mestu. Sirény oznamujúce hrozbu angloamerických náletov síce zaznievali pomerne často, ale väčšinou išlo o planý poplach, takže boli len akousi pravidelnou kulisou chlapčenských úvah a hier.

Všetko sa však zmenilo 16. júna 1944, keď Spojenci konečne sústredili pozornosť aj na bratislavskú rafinériu Apollo. Spolu s rodičmi a bratom Vojtechom sa stihli ukryť v pivnici a bombardovanie v zdraví prežili. No len čo rachot utíchol a sirény oznámili koniec náletu, márne sa pokúšali z pivnice vyjsť, pretože dom nad ich hlavami sa zrútil a zavalil únikovú cestu. Malou škárkou ako typickí Prešporáci volali o pomoc v troch jazykoch: „Pomoc! Hilfe! Segítség!“ Možno aj táto štvorhlasná a viacjazyčná prosba im zachránila život.

Rodina Satinských sa aj so svojimi dvomi slúžkami – Anicou a Katicou – odsťahovala na Dunajskú ulicu, ktorá sa pre Júliusa Satinského stala nielen celoživotným útočiskom, ale aj neobyčajne farbistým zdrojom inšpirácie. Satinského fascinovala skutočnosť, že táto ulica v centre mesta nebola nikdy premenovaná. Svoj názov dostala za uhorského kráľa Ondreja III. a udržala si ho za vlády Arpádovcov, Anjouovcov, Koburgovcov, Habsburgovcov, Masaryka, Beneša, Tisa, počas celej vlády komunistov až dodnes. So známym výrokom „na našej ulici je sloboda“ sa sem vždy rád vracal a pozorovaním života v tejto zdanlivo nezaujímavej časti mesta dokázal rozviesť svoju celoživotnú filozofiu. Demokratický monarchista a plebejec s duchom šľachtica našiel na Dunajskej ulici ideálny priestor na tvorbu dialógov, písanie fejtónov a vychovávanie svojich detí.