Cintorín Vrakuňa

Sektor 1/1

Slavo Drozd (1931 – 2008) – herec, člen činohry Novej scény (od 1962), predstaviteľ psychologickej realistickej hereckej školy, presvedčivosť postavy staval na jej vonkajších prvkoch, pôsobil vo vážnom i komediálnom repertoári (Benedick v Mnoho kriku pre nič, Hierlinger v Rozprávkach z Viedenského lesa, Guilbert v Clavijovi a i.), účinkoval aj vo viac než dvadsiatich filmoch.

Sektor 7/U

Jozef Kuchár (1928 – 2009) – operný a operetný spevák (barytón), sólista spevohry Novej scény (1955 – 91), v speve aj herectve autodidakt (disponoval výnimočným talentom a vytrvalosťou). Univerzálny herecký typ, ktorý účinkoval v drvivej väčšine repertoáru Novej scény a vytvoril množstvo postáv v klasických i súčasných operetách i muzikáloch (Zaremba v Poľskej krvi, Koloman Župan v Cigánskom barónovi, Alfred Doolittle v My Fair Lady a i.), úspešný interpret tanečných piesní a šansónov (najmä skladieb Gejzu Dusíka), uplatnil sa aj vo filme a v televízii.

Sektor 10

Pavol Braxatoris (1909 – 1980) – textár, libretista, spoluzakladateľ slovenskej operety, autor textov tanečných piesní a libriet k operetám Gejzu Dusíka. Jeho libretá pochádzajú z tradičného okruhu operetných námetov, dramaticky a štylisticky rešpektujú všetky maniere tohto žánru, najpopulárnejšia opereta s jeho libretom je Modrá ruža. Otec libretistky Alexandry Braxatorisovej.

Alexandra Braxatorisová (1937 – 2012) – dramaturgička, libretistka, prekladateľka, dramaturgička opery Slovenského národného divadla (1977 – 2003), podieľala sa na prekladoch viac ako 35 operných libriet (napríklad Lohengrin, Salome, Elektra, Bohéma, Aida, Čarovná flauta) na vysokej umeleckej i jazykovej úrovni, vytvorila libreto k pôvodnej slovenskej opere Martin a slnko (Tibor Frešo). Dcéra libretistu Pavla Braxatorisa.

Sektor 10/U

Gustáv Valach (1921 – 2002) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1946 – 1959, 1962 – 1992), predstaviteľ sugestívnych, prevažne tragických hrdinov svetovej i domácej dramatiky. Z vonkajších výrazových prvkov (dokonalá práca s hlasom, presne volené gesto a mimika, charakteristická chôdza) a hlbokého psychologického prieniku k dramatickému jadru vytváral rôzne portrétne štúdie (Yorik v Štyroch stranách sveta, Franz Moor v Zbojníkoch, Ondrej v Bačovej žene, Thoas v Ifigénii v Tauride a i.). Účinkoval aj vo filme, televízii, mal zvučný a spevný hlas, preto sa uplatnil i ako recitátor poézie a v rozhlasových hrách.

Sektor 25

Anton Korenči (1931 – 2008) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1960 – 2006). Predstaviteľ psychologického realistického herectva so zmyslom pre drobnokresbu, uplatnil sa najmä v charakterových menších postavách (Don Alonso v Cidovi, Usenbaj v Matkinom poli, Policajný komisár v Revízorovi a i.), predstavil sa aj v niekoľkých desiatkach filmov. Manžel herečky Sonje Korenčiovej.

Sonja Korenčiová (1930 – 2002) – herečka, vysokoškolská pedagogička, členka činohry Štátneho divadla v Košiciach (1952 – 1955) a Krajového divadla v Nitre (1955 – 1960), pedagogička na Vysokej škole múzických umení. Spočiatku stvárňovala dievčenské postavy, ale vďaka svojmu bezprostrednému prejavu sa priklonila k vyhraneným charakterom vážnych i komediálnych polôh (Cigánka v Lúpežníkovi, Ľudmila v Drotárovi a i.), po roku 1960 sa venovala už len pedagogickej činnosti a účinkovaniu vo filme a televízii. Manželka režiséra Antona Korenčiho.

Sektor 26

Oľga Budská (1918 – 2015) – herečka, operná a operetná speváčka (soprán), členka operety Slovenského národného divadla (1941 – 1945), sólistka opery SND (1945 – 1946), členka činohry SND (1946 – 1976), pri vystupovaní v operetách uplatňovala melodický hlas a pôvabný zjav (napríklad Esmeralda v Predanej neveste), ako činoherná herečka dokázala stvárniť zložitú psychiku poetických hrdiniek (Ofélia v Hamletovi, Amélia v Dome Bernardy Alby a i.), neskôr svoj register rozšírila o karikatúry (Šarlota vo Višňovom sade a i.), účinkovala vo filme i v televízii. Manželka režiséra Jozefa Budského.

Jozef Budský (1911 – 1989) – herec, divadelný režisér, vysokoškolský pedagóg, člen Českej činohry Slovenského národného divadla (1935 – 1938), člen (1938 – 1945), režisér (1945 – 1976) a umelecký šéf (1945 – 1953) činohry SND, pedagóg Vysokej školy múzických umení (1950 – 1976), čelný reprezentant slovenského dramatického umenia, do ktorého vniesol nové prvky vychádzajúce z umeleckej tradície českého povojnového herectva, ovplyvneného expresionizmom a civilizmom hereckého prejavu. Výrazne prispel k formovaniu modernej slovenskej réžie a jeho réžie mali ohlas aj v zahraničí. Medzi najvýznamnejšie patrili jeho inscenácie Tartuff, Smrť Jánošíkova, Ivanov, Optimistická tragédia, Biela nemoc a i.). Často vystupoval v rozhlase, účinkoval aj režíroval v televízii a vo filme. Manžel herečky a opernej speváčky Oľgy Budskej.

Jozef Špaček (1935 – 2015) – operný spevák (bas), vysokoškolský pedagóg, sólista opery Slovenského národného divadla (1966 – 1999), pedagóg Vysokej školy múzických umení (od 1974). Vynikol ako predstaviteľ komických rolí (Don Pasquale, Figaro vo Figarovej svadbe, Kecal v Predanej neveste), no s úspechom stvárnil aj vážne a charakterové úlohy (Daland v Blúdiacom Holanďanovi, Knieža Gremin v Eugenovi Oneginovi) takisto vytvoril viac než desiatku postáv v pôvodných slovenských operných dielach (napríklad Štelina v Krútňave). Podstatnú zložku jeho pôsobenia tvorila i koncertná činnosť prevažne kantátového a oratoriálneho repertoáru.

Sektor RU

Štefánia Hulmanová (1920 – 2018) – operná speváčka (soprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1951 – 1979), disponovala jasným a výrazovo mäkkým odtieňom hlasu, ktorý vynikal jasom a nosnosťou vo výškach a zamatovým sfarbením v strednej polohe. Medzi jej profilové roly patrili Marienka v Predanej neveste, Jaroslavna v Kniežaťovi Igorovi, Vendulka v Hubičke, Katka v opere Beg Bajazid, Tosca a i., účinkovala aj v rozhlasových nahrávkach opier.