Cintorín Slávičie údolie

Park

Tibor Andrašovan (1917 – 2001) – hudobný skladateľ, dirigent opery Slovenského národného divadla (1947 – 1957), umelecký vedúci SĽUK-u (1957 – 1961, 1968 – 1974), autor prvých slovenských baletov (Orfeus a Eurydika, Pieseň mieru, Slávnosti slnovratu, Ikaros), ktorých hudba je založená na voľne plynúcej melodike, i viacerých opier (jeho opera Figliar Geľo je prvým pokusom o slovenskú komickú operu).

Juraj Beneš (1940 – 2004) – hudobný skladateľ, korepetítor opery Slovenského národného divadla (1964 – 1974), dramaturg opery SND (1988 – 1991), profesor Vysokej školy múzických umení, autor opier Cisárove nové šaty, Skamenený, Hostina, The Players a scénickej hudby.

Emo Bohúň (1899 – 1959) – spisovateľ, novinár, priekopník populárnej tlače na Slovensku, presadil sa memoárovými prózami približujúcimi v črtách vymyslené udalosti slovenského života (Zaprášené histórie), zakladateľ dvojjazyčného divadelného časopisu Javisko/Die Bühne (1925), redaktor časopisu Kultúrny život (1957 – 1959), autor libreta prvej operety v slovenskom jazyku Ženské rozmary od Júliusa Ivana Hemerku.

Ivan Bukovčan (1921 – 1975) – dramatik, scenárista, autor divadelných hier, ktoré vynikajú predovšetkým morálnou naliehavosťou dialógu. Medzi jeho najúspešnejšie diela patria Pštrosí večierok, Kým kohút nezaspieva a Prvý deň karnevalu.

Tibor Frešo (1918 – 1987) – hudobný skladateľ, dirigent, národný umelec, dirigent opery Slovenského národného divadla (1941 – 1949, 1953 – 1986, 1987), umelecký šéf opery SND (1953 – 1956, 1964 – 1968). Naštudoval operné a baletné diela slovenského i svetového repertoáru. Autor opery François Villon, detskej opery Martin a slnko a detského baletu Narodil sa chrobáčik. Jeho dirigentský naturel inklinuje k výraznej citovej spontánnosti a expresívnej zvukovej dravosti. Brat Zity Hudcovej-Frešovej.

Pavol Haspra (1929 – 2004) – divadelný a filmový režisér, režisér činohry Slovenského národného divadla (1962 – 2004). V SND inscenoval hry moderných svetových dramatikov (napríklad Kto sa boji Virginie Woolfovej? Edwarda Albeeho, Po páde A. Millera, Prelet nad kukučkiným hniezdom Dalea Wassermana), domácich autorov (Ženský zákon Jozefa Gregora Tajovského, Dvaja Júliusa Barča-Ivana, Holuby a Šulek Jána Podhradského) i svetových klasikov (Kráľ Lear Williama Shakespeara, Idiot F. M. Dostojevského, Divoká kačka H. Ibsena). Manžel herečky Viery Strniskovej.

Ladislav Holoubek (1913 – 1994) – dirigent, hudobný skladateľ, dirigent opery Slovenského národného divadla (1932 – 1952, 1958 – 1968), šéfdirigent Štátneho divadla v Košiciach (1955 – 1958, 1966 – 1975). Ťažisko jeho tvorby spočívalo v opere (Stella, Svitanie, Túžba, Rodina, Profesor Mamlock, Bačovské žarty), ale bol aj autorom a prekladateľom operných libriet, ako dirigent uviedol premiéru opery Krútňava Eugena Suchoňa (1949). Manžel operných speváčok Lucie Holoubkovej-Ganzovej a Viery Holoubkovej.

Lucia Holoubková-Ganzová (1925 – 2019) – operná speváčka (soprán), sólistka Opery Štátneho divadla v Košiciach (1956 – 1981), pedagogička na košickom konzervatóriu (1969 – 1982). Vynikla v dielach Giuseppeho Verdiho (Violetta v La traviate, Gilda v Rigolettovi, Leonora v Trubadúrovi), Giacoma Pucciniho (Liu v Turandot, Mimi v Bohéme), Wolfganga Amadea Mozarta (takmer všetky veľké postavy), Bedřicha Smetanu (Mařenka v Predanej neveste, Barča v Hubičke, Blaženka v Tajomstve) a v slovenských operách (Katka v opere Beg Bajazid). Manželka dirigenta a skladateľa Ladislava Holoubka.

Zuzana Bakošová-Hlavenková (1947 – 2019) – teatrologička, vysokoškolská profesorka, prodekanka Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (1992 – 1998) a vedúca Katedry divadelných štúdií (2010 – 2013). Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód, autorka množstva publikácií, ako aj monografií (Čas činohry, Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci a i., spoluautorka mnohých zborníkov, publikovala aj v zahraničí, autorka hry Gulliverove cesty, ktorú uviedlo Štátne bábkové divadlo v Bratislave.

Mikuláš Huba (1919 – 1986) – herec, recitátor, člen činohry SND (1938 – 1986), umelecký šéf činohry SND (1953 – 1959, 1961 – 1963, 1972 – 1976), predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov (1982 – 1986), národný umelec, pedagóg na Vysokej škole múzických umení. Ťažisko jeho umeleckej tvorby bolo vo veršovanom a romantickom repertoári, uplatnil sa najmä v postavách rebelov a intelektuálov (Jánošík, Hernani, Viliam Tell, Danton v Dantonovej smrti, Karol Moor v Zbojníkoch, Arbenin v Maškaráde a i.). Výrazne sa presadil aj vo filme. Manžel opernej speváčky Márie Kišonovej-Hubovej.

Terézia Hurbanová-Kronerová (1924 – 1999) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1956 – 1990). Predstaviteľka hrdinsko-lyrických i komediálnych rolí, stvárnila viacero titulných hrdiniek (Candida, Maša v Troch sestrách, Desdemona v Othellovi a i.). Manželka herca Jozefa Kronera.

Mária Kišonová-Hubová (1915 – 2004) – operná speváčka (soprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1938 – 1943, 1945 – 1946, 1947 – 1978), národná umelkyňa, spoluzakladateľka slovenského interpretačného umenia, profesorka na Vysokej škole múzických umení. Disponovala mäkkým lyrickým sopránom, precíteným podaním a pôsobivým javiskovým zjavom. Manželka herca Mikuláša Hubu.

Ivan Krajíček (1940 – 1997) – herec, spevák, humorista, režisér, moderátor, sólista spevohry Novej scény (1966 – 1975). Herec s výrazným komickým talentom. Slovný i situačný vtip uplatnil v divadle, televízii, rozhlase. V operetách sa presadil ako predstaviteľ charakterovo a typovo príbuzných postáv (napríklad Filip Plafón v Modrej ruži, Gustav von Pottenstein v Zemi úsmevov), v činohre uplatňoval jemnú iróniu s hereckou nonšalantnosťou (Chlestakov v Revízorovi), improvizačné schopnosti využil v postavách ľudových rozprávačov.

Jozef Kroner (1924 – 1998) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1956 – 1984), národný umelec. Od začiatku kariéry vytváral charakterové postavy, rovnaké úspechy mal v komediálnom i vážnom repertoári, už v mladosti hrával starcov. Vytvoril rad veľkých divadelných (Kubo v rovnomennej inscenácii, Jožko Púčik v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére, Jago v Othellovi,) i filmových postáv (Tono Brtko v Obchode na korze, Adam Chrt v Rysavej jalovici). Film Obchod na korze bol aj vďaka jeho výkonu ocenený Oscarom za najlepší cudzojazyčný film. Obľúbený bol aj ako rozprávač v televíznych a rozhlasových večerníčkoch. Manžel herečky Terézie Hurbanovej-Kronerovej.

Viliam Polónyi (1928 – 2012) – herec, člen činohry Novej scény (1953 – 1976, 1982 – 1985), riaditeľ Divadla Andreja Bagara v Nitre (1976 – 1982). Z predstaviteľa drobných žánrových rolí sa vyvinul vo všestranného charakterového herca, suverénneho tak v komediálnom žánri, ako aj v inscenáciach vážnych hier (Antonio v Mnoho kriku pre nič, Palčík v Statkoch-zmätkoch, Luigi Lombardini v Luigiho srdci a i.). Komické postavy despotov a chytrých sedliakov vytvoril aj vo filme a v televízii.

Karol Vlach (1926 – 1982) – operetný spevák (tenor), sólista (1955 – 1982), prvý tenor (1958 – 1978) a riaditeľ (1977 – 1982) spevohry Novej scény, významný predstaviteľ slovenského spevoherného divadla, vynikol v klasických operetách, kde stvárnil predovšetkým postavy milovníkov a bonvivánov.

Sektor US/A

Ľubo Gregor (1943 – 2016) – herec, člen Divadla na korze (1968 – 1971, Poetického súboru Novej scény (1972 – 1990) a spoluzakladateľ a riaditeľ Divadla ASTORKA Korzo ’90 (1990). Spočiatku vytváral jednoduché typy, no preorientoval sa na zložité charaktery s jednoznačným profilom (Savel Dikoj v Búrke, Jean v Slečne Júlii, Aristid Kráľ v Tanci nad plačom a i.), pôsobil aj vo filme a neskôr bol spoluzakladateľom televízie Markíza.

Sektor 1

Janko Borodáč (1892 – 1964) – herec, divadelný režisér, vysokoškolský profesor, národný umelec, režisér činohry Slovenského národného divadla (1924 – 1945, 1953 – 1964), umelecký šéf činohry SND (1929 – 1931, 1932 – 1945), režisér a umelecký riaditeľ Štátneho divadla v Košiciach (1945 – 1953), pedagóg (1953 – 1963) a dekan (1953 – 1958) Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. Spoluzakladateľ slovenského profesionálneho divadla. Podieľal sa na zvýšení umeleckej úrovne SND naštudovaním hodnotných diel slovenskej (Náš pán minister a Jožko Púčik a jeho kariéra Ivana Stodolu, Najdúch Jonáša Záborského, Posledná prekážka Štefana Králika, Herodes a Herodias Pavla Országha Hviezdoslava a i.) i svetovej (Kráľovná snehu Nikolaja Vasilieviča Čechova, Vassa Železnová Maxima Gorkého, Človek, zviera, cnosť Luigiho Pirandella, Veľká noc Augusta Strindberga a i.) dramatickej spisby, jeho režijný rukopis prešiel od popisného k psychologickému realizmu. Ako herec stvárnil viac než stovku postáv prevažne vo svojich réžiách, vynikal čistotou reči (Malvolio v hre Večer trojkráľový, Bača Ondrej v Bačovej žene, Gróf A. K. Vronskij v Anne Kareninovej a i.). Manžel herečky Oľgy Borodáčovej.

Oľga Borodáčová (1899 – 1986) – herečka, národná umelkyňa, členka činohry Slovenského národného divadla (1921 – 1922, 1924 – 1945, 1953 – 1978) a Činohry Štátneho divadla v Košiciach (1945 – 1953), pedagogička Hudobnej a dramatickej akadémie (1928 – 1942). Spoluzakladateľka slovenského profesionálneho divadla, prvá slovenská rozhlasová herečka. Ťažisko jej tvorby spadá do 30. a 40. rokov minulého storočia. Medzi jej profilové roly patrili predovšetkým jemným humorom tvorená tvrdohlavá Mara v Ženskom zákone, Alžbeta v Alžbete Anglickej, Miluša v Dobrodružstve pri obžinkoch, Antigona a i. Neskôr sa orientovala na postavy matiek a starien (Matka v Bačovej žene, Fiokluša v Búrke a i.). Manželka režiséra a spoluzakladateľa profesionálneho divadla na Slovensku Janka Borodáča.

Vilma Jamnická (1906 – 2008) – herečka, astrologička, členka činohry SND (1929 – 1969), jej zmysel pre výstižnú charakteristiku jej umožnil stvárniť asi 150 divadelných úloh, medzi najvýznamnejšie patrí Aňa vo Višňovom sade, Madlena v Bukoch podpolianskych či Taťana vo Vasse Železnovovej. Manželka režiséra Jána Jamnického.

Šimon Jurovský (1912 – 1963) – hudobný skladateľ, dirigent, riaditeľ SĽUK-u (1955 – 1956), šéf opery SND (1956 – 1963), s obdobím jeho pôsobenia v opere SND sa spája uvádzanie súčasnej slovenskej opernej tvorby (Svätopluk, Beg Bajazid, Mister Scrooge), autor baletu Rytierska balada, ktorý je jedným z prvých slovenských celovečerných baletov.

Sektor 2

Frída Bachletová (1901 – 1969) – herečka, členka činohry SND (1951 – 1963), výrazné úspechy dosiahla po druhej svetovej vojne ako predstaviteľka starých žien či už tragických – urážaných a ponižovaných (Ponícia v Dome Bernardy Alby, Sára v Herodesovi a Herodiade), alebo komických, afektovaných, klebetných a úlisných (Slivková v Čaji u pána senátora, Dora v Kubovi). Podobné roly s mimoriadnym zmyslom pre drobnokresbu vytvárala vo filme a v televízii.

Ľubomír Smrčok (1919 – 1970) – divadelný režisér, dramatik, publicista, herec, režisér činohry SND (1945 – 1946, 1951 – 1954), režisér činohry Novej scény (1946 – 1951), šéfredaktor časopisu Film a divadlo (1961 – 1970), vo svojej tvorbe prekonal vývoj od avantgady k realistickej drobnokresbe, venoval sa otázkam spoločenských premien 50. rokov, najmä na dedine (Puknutý mliečnik, Magda Burčová), neskôr spoločenskej dráme (Plyšová kanapa, Belasé obrúčky a i.)

Sektor 3

Viera Holoubková (1915 – 2001) – operná speváčka (soprán), sólistka opery SND (1947 – 1966), kde vytvorila vyše dvadsať postáv, z ktorých najúspešnejšie boli Lidunka (V studni), Micaela (Carmen) a Papagena (Čarovná flauta). Uplatnila sa aj ako koncertná speváčka – interpretka pôvodných slovenských piesní. Manželka hudobného skladateľa Ladislava Holoubka.

Sektor 7

Mária Bancíková (1913 – 1962) – herečka, členka činohry SND (1936 – 1946, 1951 – 1962) a činohry Novej scény (1946 – 1951). Vytvorila širokú škálu žánrových postáv od mladučkých hrdiniek cez dramaticky exponované typy až po postavy starých žien. Realisticky stvárňovala psychologicky zložité charaktery a krásu javiskovej reči plne uplatňovala vo veršovaných hrách (Salome v  Herodesovi a Herodiade, Marína Havranová v rovnomennej hre, Katarína v Skrotení zlej ženy). Hrala aj v rozhlase, v prvých vysielaniach slovenskej televízie, vo filmoch, prekladala české hry do slovenčiny.

Anna Kajabová-Peňašková (1937 – 2018) – operná speváčka (soprán), sólistka opery SND (1960 – 1993), disponovala svietivo znejúcim lyrickým sopránom, bola jednou z najčastejšie obsadzovaných sopranistiek 60. rokov, vynikla ako predstaviteľka postáv v operách Wolfganga Amadea Mozarta (Pamina v Kúzelnej flaute, Dona Elvíra v Donovi Giovannim), Giacoma Pucciniho (Liu v Turandot, Mimi v Bohéme), Giuseppeho Verdiho (Amélia v Maškarnom plese, Aida, Leonora v Trubadúrovi).

Leopold Lahola (1918 – 1968) – dramatik, filmový režisér, priekopník izraelskej kinematografie, súbežne s francúzskymi existencialistami zobrazoval vo svojej dramatickej tvorbe zložitú situáciu človeka vo vojnových podmienkach (Bezvetrie v Zuele, Štyri strany sveta, Atentát, Škvrny na slnku), v rokoch 1949 – 1967 žil v emigrácii, kde sa uplatnil ako filmový režisér.

Sektor 10

Bedřich Kramosil (1921 – 1992) – operný spevák (barytón) a divadelný režisér, umelecký šéf spevohry Novej scény (1962 – 1981), kde uviedol najprogresívnejšie diela americkej muzikálovej tvorby (My Fair Lady, Hello, Dolly!, West Side Story), prispel k rehabilitácii operety ako umeleckého žánru (Hrnčiarsky bál, Cigánsky barón).

Zdeněk Ruth-Markov (1891 – 1956) – operný spevák (bas), sólista opery Slovenského národného divadla (1920 – 1955), spoluzakladateľ slovenského profesionálneho operného umenia, vytvoril asi 230 postáv. Jeho hlas nemal veľký rozsah, no vynikal farbou a mäkkou kantilénou. Mal úspech predovšetkým v interpretácii basových rolí v operách Bedřicha Smetanu a Antonína Dvořáka (Kecal v Predanej neveste, Vodník v Rusalke, Beneš v Daliborovi), uplatnil sa aj v operete (Zaremba v Poľskej krvi), prekladal operné libretá. Manžel opernej speváčky Dobromily Šimáňovej.

Dobromila Šimáňová (Dobřena Šimáňová, 1895 – 1963) – operná speváčka (soprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1920 – 1933), jedna z najvýznamnejších interpretačných osobností v prvej etape histórie opery SND, vynikajúca smetanovská interpretka, k jej vrcholným výkonom patrilo stvárnenie Elektry v rovnomennej hre od Richarda Straussa, za ktoré sa jej dostalo osobného uznania skladateľa. Manželka operného speváka Zdeňka Rutha-Markova.

Sektor 12

Magda Husáková-Lokvencová (1916 – 1966) – herečka, divadelná režisérka, prvá slovenská profesionálna divadelná režisérka, herečka (1947 – 1952) a režisérka Novej scény (1956 – 1966), pedagogicky činná na konzervatóriu (1948 – 1952) a na Vysokej škole múzických umení (1965 – 1966). V prvej polovici 60. rokov sa popri záujme o modernú európsku dramatiku (Max Frisch: Don Juan alebo Láska ku geometrii) vyprofilovala línia apelatívneho, občiansky odvážneho, aktuálneho spoločensko-kritického divadla realizáciou úprav jednak Majakovského satirických hier (Kúpeľ, Ploštica), jednak úprav známych diel slovenských klasických komédiografov (Ján Chalupka: Všetko naopak, Ján Palárik: Drotár).

Milan Čorba (1940 – 2013) – kostýmový výtvarník, scénograf, vysokoškolský profesor, kostýmový výtvarník Divadla na korze (1968 – 1971) a Slovenského národného divadla (1984 – 1992), rektor VŠMU (1997 – 2003), jeho kostýmové návrhy vynikali eleganciou a výrazným detailom zvýrazňujúcim charakter postavy, najmä v civilných kostýmoch pre hry zo súčasnosti (Clavijo, Henrich IV., Výnosné miesto, Garderobiér a i.).

Bohuš Hanák (1925 – 2010) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1947 – 1958, 1960 – 1968). Spevák s bohatým hlasovým fondom, dramatickým výrazom a exponovaným hereckým prejavom, v 50. a 60. rokoch bol prvým barytonistom opery SND. Uplatnil sa v úlohách veristického a verdiovského repertoáru, v opernej tvorbe 20. storočia a na premiérach slovenských opier (Uhorčík v Jurovi Jánošíkovi, Richtár v opere Beg Bajazid, Mojmír II. v Svätoplukovi). V roku 1968 emigroval do Bazileja. Brat opernej speváčky Oľgy Hanákovej, manžel opernej speváčky Boženy Hanákovej.

Božena Hanáková (vyd. Suchánková, 1923 – 2006) – operná speváčka (soprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1948 – 1968), kde vytvorila asi štyridsať úloh, predovšetkým melodramatické a dramatické úlohy v operách Bedřicha Smetanu, ale presadila sa aj ako Santuzza v Sedliackej cti a Senta v Blúdiacom Holanďanovi. Manželka operného speváka Bohuša Hanáka.

Ondrej Jariabek (1908 – 1987) – herec, režisér, ľudový rozprávač, člen činohry Slovenského národného divadla (1941 – 1946, 1951 – 1980) a činohry Novej scény (1949 – 1951). Jeho postavy sa vyznačovali vynikajúcim charakterizačným umením a zmyslom pre realistickú drobnokresbu, jeho ľudové typy prekypovali vitalitou, v 70. rokoch bol považovaný za nestora slovenských hercov, výrazne sa presadil aj vo filme.

Karol Legéň Zachar (1918 – 2003) – herec, režisér, folklorista, vysokoškolský profesor, národný umelec, člen (1939 – 1990) a režisér (1965 – 1990) činohry SND, pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave (1942 – 1956) a na Vysokej škole múzických umení (1950 – 1983). Vynikol v mnohých veľkých rolách slovenského i svetového repertoáru (Harpagón v Lakomcovi, Klubko vo Sne noci svätojánskej a i.). Ako znalec ľudovej kultúry si ku svojim divadelným réžiám prevažne sám navrhoval kostýmy či dokonca celú výpravu. Medzi jeho najznámejšie hry patrí prelomová inscenácia shakespearovskej klasiky Veselé panie z Windsoru (1954), no uviedol aj mimoriadne úspešnú folklórnu hru Na skle maľované (1974). Už od mladosti úspešne vytváral postavy starcov (Polonius v Hamletovi, Bača Mrnčo v Bačovej žene a i.), s ktorými sa presadil aj vo filme.

Sektor 13

Oľga Hanáková (1926 – 1990) – operná speváčka (mezzosoprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1947 – 1987), spočiatku predstaviteľka romantických operných postáv (Azucena v Trubadúrovi, Marta vo Faustovi a Margaréte), neskôr reprezentovala žánrovo širokú paletu postáv bez vyhraneného speváckeho odboru, pričom výraznými vyjadrovacími prostriedkami dokázala stvárňovať postavy moderného operného repertoáru (Anna v Revízorovi, Vdova Katarína v Gréckych pašiách, Zimoňka v Krútňave). Sestra operného speváka Bohuša Hanáka.

Mimi Vasileva (1918 – 2003) – tanečnica, primabalerína baletu Slovenského národného divadla (1940 – 1945), sólistka baletu Novej scény (1953 – 67), vynikala krásnym zjavom a pôvabnou tanečnou formou, uplatnila sa predovšetkým ako Šeherezáda, Otrokyňa v Poloveckých tancoch, Princezná Zlatovláska v hre Z rozprávky do rozprávky a Putifarka v Legende o Jozefovi.

Sektor 16

Peter Karvaš (1920 – 1999) – dramatik, divadelný teoretik, dramaturg Novej scény (1946 – 1949), pedagóg na VŠMU (1968 – 1974). Jeden z najvýznamnejších slovenských dramatikov, vo svojich dielach sa prejavil ako citlivý pozorovateľ spoločenských a ľudských problémov, kritizoval v nich zneužívanie moci a ohrozenie slobody (Antigona a tí druhí, Experiment Damokles, Absolútny zákaz), za čo mal od 70. rokov obmedzené možnosti publikovať. Venoval sa potom najmä divadelnej teórii, pričom vychádzal zo štrukturalizmu a staval na poznatkoch modernej svetovej teatrológie.

Sektor 31

Lucia Poppová (1939 – 1993) – operná speváčka (soprán), absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave (1963), sólistka Štátnej opery vo Viedni (1963 – 1993), hosťovala na popredných svetových scénach (Metropolitná opera v New Yorku, La Scala v Miláne, Covent Garden v Londýne a i.), jedna z najvýznamnejších sopranistiek histórie, spolupracovala s veľkými dirigentmi (Leonard Bernstein, Herbert von Karajan), dominovala najmä ako interpretka postáv opier Wolfganga Amadea Mozarta a Richarda Straussa (Kráľovná noci v Čarovnej flaute, Zerbinetta v Ariadne na Naxe).

Sektor 37/k

Ján Cikker (1911 – 1989) – hudobný skladateľ, vysokoškolský profesor, národný umelec, dramaturg opery Slovenského národného divadla (1945 – 1948), pedagóg na konzervatóriu (1939 – 1949) a na Vysokej škole múzických umení (1951 – 1977), čelný predstaviteľ slovenskej hudobnej moderny. Jeho tvorba je osobitou syntézou expresívneho a impresívneho smerovania hudby 20. storočia s akcentom na slovenský kolorit hudobného jazyka, pričom sa najčastejšie opieral o pohronský folklór detviansko-zvolenskej oblasti. Najvýznamnejšie úspechy v umeleckej tvorbe dosiahol operami Juro Jánošík, Beg Bajazid, Mister Scrooge, Vzkriesenie, Hra o láske a smrti, Coriolanus a i. Nositeľ Ceny UNESCO za hudbu (1979).

Sektor 45

Juraj Hrubant (1936 – 2011) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1963 – 1965, 1969 – 1992), umelecký šéf Opery SND (1989 – 1995), riaditeľ Opery SND (1996, 1999 – 2002), pedagóg na Vysokej škole múzických umení (1982 – 1993), disponoval mohutným, farebným a kovovým basbarytónovým hlasom, uplatnil sa v domácom modernom i svetovom romantickom repertoári, blízke mu boli dramatické aj veseloherné divadelné typy (Ruggiero v Židovke, Pizarro vo Fideliovi, Escamillo v Carmen, Mojmír v Svätoplukovi a i.), hosťoval v mnohých európskych krajinách (čestný člen Lipskej opery), účinkoval v televízii.