Martinský cintorín

Sektor 13

Gejza Dusík (1907 – 1988) – hudobný skladateľ, národný umelec, spoluzakladateľ slovenskej operety, priekopník slovenskej populárnej hudby. Jeho diela sa vyznačovali príťažlivými melódiami i prvkami slovenského folklóru, vďaka čomu sa mnoho z jeho piesní stalo šlágrami. Jeho najznámejšou operetou je Modrá ruža, ktorú uviedlo SND v roku 1939.

Sektor 14

Zita Hudcová-Frešová (1912 – 2005) – operná speváčka (soprán), sólistka opery SND (1934 – 1962). Vyznačovala sa mäkkým lyrickým sopránom, vytvorila asi deväťdesiat postáv slovenského i svetového repertoáru, hosťovala v zahraničí, uplatnila sa aj ako koncertná a oratoriálna speváčka. Pedagogička na VŠMU v Bratislave (1953 – 1979) a na Konzervatóriu v Žiline (1962 – 1969). Sestra Tibora Freša.

Sektor 18

Eva Kristinová (1928 – 2020) – herečka a recitátorka, členka činohry Slovenského národného divadla (1949 – 1987), predstaviteľka tragických rolí so špecifickým zafarbením hlasu a majestátnym zjavom, bola herečkou veľkého gesta a psychologicko-realistického detailu (Adela v Dome Bernardy Alby, Lady Macbeth v Macbethovi, Grusa v Kaukazskom kriedovom kruhu, Eva v Bačovej žene a i.). Bola tiež výraznou predstaviteľkou recitačného umenia, realizovala samostatné poetické recitály, ako aj večery poézie a balád. Tragické hrdinky stvárnila aj v televíznych inscenáciách, uplatnila sa aj v rozhlase a dabingu.

Sektor 19

Štefan Nosáľ (1927 – 2017) – choreograf, vysokoškolský profesor, národný umelec, umelecký vedúci a choreograf Lúčnice. Choreograficky prekomponoval množstvo ľudových tancov do umelej javiskovej štylizácie. Autentický folkórny materiál spracoval divácky príťažlivým, no umelecky náročným spôsobom. Významná je i jeho činnosť režiséra programov folklórnych festivalov (Strážnica, Východná).

Sektor 20

Karol Machata (1928 – 2016) – herec, národný umelec, člen činohry Slovenského národného divadla (1949 – 1951, 1953 – 1998). Herec širokého repertoáru, komických, tragikomických i tragických charakterov, melodického hlasu a ušľachtilého gesta. Napríklad Doktor Caius (Veselé panie z Windsoru, 1954), Matti (Pán Puntila a jeho sluha Matti, 1963), Hamlet (Hamlet, 1964) či Lear (Kráľ Lear, 1975). Vynikol aj ako rozhlasový herec, recitátor a rozprávač.

Alexander Moyzes (1906 – 1984) – hudobný skladateľ, národný umelec, čelný predstaviteľ medzivojnovej slovenskej hudobnej moderny. Jeho prvé tvorivé obdobie znamenalo v dejinách slovenskej hudby výrazný posun smerom k modernistickým tendenciám. Autor opier Svätopluk a Udatný kráľ i scénickej hudby k divadelným inscenáciám. Profesor (1949 – 1980) a rektor (1966 – 1971) Vysokej školy múzických umení, medzi jeho žiakov patrili napríklad skladatelia a hudobníci Šimon Jurovský, Tibor Frešo a Ladislav Holoubek.

Karol Skovay (1919 – 1975) – herec, člen činohry SND (1947 – 1975), kde stvárnil takmer stovku žánrovo rozmanitých, charakterovo vyhranených a precízne vymodelovaných postáv, vo vážnom i komediálnom repertoári vytvoril pestrú paletu portrétov malého človeka s črtami úprimnej i vypočítavej pokory (Solinus v Komédii plnej omylov, Guildenstern v Hamletovi, Dr. Goldfinger v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére a i.)

Sektor 21

Arnold Flögl (1885 – 1950) – operný spevák (bas), sólista opery Slovenského národného divadla (1930 – 1950) V 30. rokoch bol najvýraznešjou sólistickou osobnosťou opery SND. Jeho hlas basbarytónového sfarbenia sa vyznačoval veľkým rozsahom a výrazovou silou. Predstaviteľ tragických i komických postáv, vynikol aj ako interpret ľudových piesní, do slovenčiny prekladal operné libretá, pôsobil ako pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii, resp. Konzervatóriu v Bratislave (1939 – 1945).

Jozef Kello (1889 – 1951) – herec, spoluzakladateľ slovenského profesionálneho herectva, člen činohry Slovenského národného divadla (1921 – 1922, 1923 – 1951), jeden z prvej pätice slovenských hercov v Slovenskom národnom divadle. Predstaviteľ ľudových charakterov predovšetkým v slovenských hrách (Jano v Ženskom zákone, Jožko Púčik v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére).

František Krištof Veselý (1903 – 1977) – operetný spevák (tenor), herec, divadelný režisér, spoluzakladateľ slovenskej operety, operetný herec a režisér Slovenského národného divadla (1931 – 1940), sólista operety SND (1940 – 1946), člen činohry a režisér Novej scény (1946 – 1964), umelecký šéf hudobnej komédie Novej scény (1946 – 1951). Bol prvým profesionálne vyškoleným operetným hercom v slovenskom divadle, bol vynikajúcim interpretom náročných úloh a protagonistom operiet skladateľa Gejzu Dusíka.

Bohuš Vilím (1884 – 1953) – operný režisér a pedagóg, spoluzakladateľ Slovenského národného divadla, režisér opery SND (1920 – 1921, 1928 – 1953) vrátane prvej inscenácie opery SND Hubička. Vyučoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, v 30. rokoch režíroval väčšinu operných inscenácií v SND. Zo svojej pozície vniesol do hereckých výkonov disciplínu, prejavoval zmysel pre detail, zaviedol používanie svetelných farebných efektov, vynikal tiež vhodným riešením masových scén.

Jozef Adamovič (1939 – 2013) – herec a divadelný režisér, člen činohry Slovenského národného divadla (1960 – 1991). Vytvoril výrazné psychologicky vykreslené charaktery (Tulák v Kým kohút nezaspieva, Don Rodrigo v Cidovi, Edgar v Kráľovi Learovi, Edward IV. v Richardovi III. a i.)

Sektor 23

Július Pašteka (1924 – 2019) – teatrológ, vysokoškolský profesor, hlavný redaktor časopisu Slovenské divadlo (1964 – 1969), špecialista na slovenskú a modernú svetovú dramatiku, autor statí o svetových dramatikoch (Johann Wolfgang Goethe, Nikolaj Gogoľ, Luigi Pirandello, Friedrich Dürrenmatt a i.) a monografických štúdií o slovenských dramatikoch (Július Barč-Ivan, Pavol Országh Hviezdoslav, Janko Jesenský a i.).

Sektor 24

Ladislav Chudík (1924 – 2015) – herec, národný umelec, člen (1944 – 1946, 1951 – 2015) a šéf (1963 – 1966) činohry Slovenského národného divadla, člen činohry Novej scény (1946 – 1951), pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jeho prejav, ktorý sa vyvíjal v úzkom spojení s umeleckým prednesom, reprezentoval moderné herectvo s bohatým vnútorným zážitkom, no s úspornosťou vonkajšieho výrazu (Petruccio v Skrotení zlej ženy, Herodes v Herodesovi a Herodiade a i.). Významný recitátor, filmový, rozhlasový herec, minister kultúry SR (1989 – 1990).

Július Pántik (1922 – 2002) – herec, pedagóg Vysokej školy múzických umení, národný umelec, člen činohry Slovenského národného divadla (1942 – 1991). Spočiatku predstaviteľ vitálnych mladíkov, neskôr suverénnych mužských typov, uplatnil sa v slovenskej i svetovej dramatike, v klasických i súčasných hrách. Početné kreácie vytvoril v televízii a rozhlase, účinkoval aj v detských programoch (rozprávky, večerníčky).

Sektor 25

Ján Ladvenica (1898 – 1947) – maliar, grafik, ilustrátor, scénograf, šéf výpravy Slovenského národného divadla (1927 – 1945), v tejto funkcii navrhol vyše 150 výprav, v ktorých uplatňoval dekoratívne prvky, domaľovával časti divadelného fundusu, v nových výpravách preferoval žiarivé farebné plochy.

Sektor 27

Fraňo Devinský (1898 – 1946) – operný spevák (barytón), divadelný organizátor, tajomník Slovenského národného divadla (1926 – 1937), priekopník slovenského divadelníctva na vidieku, zakladateľ Slovenského ľudového divadla (1939 – 1945).

Marián Zednikovič (1951 – 2007) – herec, člen činohry Novej scény (od 1980), spoluzakladateľ Divadla ASTORKA Korzo ’90 (1991), spoluorganizátor Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade.

Sektor 28

Milan Herényi (1923 – 1997) – tanečník, sólista baletu Slovenského národého divadla (1950 – 1964), dočasný šéf baletu SND (1957 – 1961), pedagóg hereckej výchovy. Vo svojich postavách uplatňoval popri vyspelej tanečnej technike aj výrazný herecký talent. Medzi jeho profilové roly patrili Franz (Coppélia), Tibald (Romeo a Júlia), Starý gavalier (Zázračný mandarín) a i.

Anton Mrvečka (1934 – 1985) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1950 – 1985), vynikol ako predstaviteľ komických postáv (Evaristo vo Vejári, Chlestakov v Revízorovi), jeho herectvo sa vyznačovalo zmyslom pre intonačnú, pohybovú a mimickú karikatúru (Zbojník Bunkoš v Na skle maľovanom a i.).

Vladimír Wagner (1900 – 1955) – historik umenia, divadelný kritik, pamiatkar, vysokoškolský profesor, recenzent inscenácií Slovenského národného divadla v novinách Slovenská politika. Bol zástancom poslovenčenia SND, preložil komédie Oscara Wilda, autor satirickej hry Anarchista – Mladosť, ktorú uviedli v SND, spoluzakladateľ Slovenského komorného divadla Emílie Wagnerovej (1936 – 1939). Manžel Emílie Wagnerovej.

Emília Wagnerová (1900 – 1950) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1925 – 1936, 1939 – 1941, 1945 – 1946) a činohry Novej scény (1946 – 1950), spoluzakladateľka Slovenského komorného divadla Emílie Wagnerovej (1936 – 1939) – prvého zájazdového profesionálneho súboru, ktorý na slovenskom vidieku vystupoval len v slovenskom jazyku. Manželka Vladimíra Wagnera.

Sektor 29

Helena Bartošová-Schützová (1905 – 1981) – operná speváčka (soprán), národná umelkyňa, sólistka opery Slovenského národného divadla (1924 – 1964), v ktorom bola v 30. rokoch 20. storočia vedúcou speváčkou v lyrickom sopránovom odbore a v 40. rokoch primadonou, neskôr predstaviteľkou charakterových postáv. Mimoriadnu hlasovú dispozíciu spájala s realistickým herectvom. Manželka Emila Schütza.

František Rell (1913 – 2009) – spoluzakladateľ, režisér, dramaturg a riaditeľ Slovenského divadla v Prešove (1945 – 1954), dramaturg a umelecký šéf činohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1954 – 1955), umelecký šéf a režisér spevohry Novej scény (1955 – 1959), zakladateľ a dramaturg Spevohry DJGT v Banskej Bystrici (1959 – 1962), riaditeľ a režisér kabaretu Tatra revue (1963 – 1970). Jeho význam spočíva najmä v mnohostrannej organizátorskej práci, orientoval sa na ľudové divadlo a blízky mu bol revuálny kabaret.

Emil Schütz (1910 – 1999) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1939 – 1971), s Franjom Hvastijom patril v 40. rokoch k vedúcim barytonistom SND, stvárnil vyše osemdesiat javiskových postáv, hral vo všetkých Smetanových operách, na čo ho predurčili mužná farba hlasu, pokojná kantiléna a vzorová deklamácia. Manžel Heleny Bartošovej-Schützovej.