Križovatka Nábrežia 4. apríla a Nábrežia Dr. Aurela Stodolu

Husto zaľudnené sídliská vybudované za socializmu v 70. rokoch 20. storočia sa paradoxne stali kulisou k divadelnej výpovedi namierenej proti totalitnému režimu. V rámci prehliadky Belopotockého Mikuláš tu divadelný súbor z Vidinej (oficiálne Divadelné štúdio pri Okresnom osvetovom stredisku v Lučenci so sídlom vo Vidinej) v roku 1982 zahral exteriérové predstavenie Sofoklovej Antigony v réžii Vladimíra Sadíleka. Na nábreží sa tak odohrala jedna z najväčších divadelno-politických manifestácií, do ktorej sa zapojil dav náhodných okoloidúcich (niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo až 5 000), pričom po strechách panelákov pobehovali herci znázorňujúci ostreľovačov.

Vladimír Sadílek, jedna z kľúčových osobností slovenského ochotníckeho a alternatívneho divadla, vytvoril Antigonu ako reakciu na udalosti v Čile. V roku 1973 sa tu odohral vojenský prevrat, ktorým v mene ochrany krajiny pred komunizmom nastolil diktatúru nový prezident Augusto Pinochet. Jeho vládna junta rozpútala krutú kampaň proti svojim oponentom – viac ako 3 000 obyvateľov Čile bolo popravených, množstvo ľudí bolo uväznených alebo – po sledovaní tajnou políciou – zmizlo bez stopy. V roku 1980 si Pinochet svoju pozíciu upevnil novou ústavou, ktorá nariaďovala prezidentské referendum s jedným kandidátom v roku 1988. V roku 1982 nastala v krajine obrovská hospodárska kríza.

V tom istom roku (1982) a v podobnom duchu spochybňujúcom režim inscenoval Vladimír Sadílek aj Aristofanovu komédiu Vtáci (Divadelný súbor D2). Obidve aktuálne inscenácie antiky boli čoskoro zakázané a ich režisér sa ocitol pod drobnohľadom režimu až do jeho pádu v roku 1989.