Naďa Hejná

Jednou z najvýznamnejších osobností, ktorá sa spája a martinským ochotníckym aj profesionálnym divadlom bola Naďa Hejná, rod. Pietrová (6. 10. 1906 Martin – 7. 2. 1994 Štiavnička, okr. Ružomberok). Vyrastala ako najmladšia z troch detí Miloša a Márie Pietrovcov, v rodine, v ktorej bolo ochotnícke divadelníctvo hlboko zakorenené. Začala študovať na Vysokej škole obchodnej v Prahe, ale štúdium po roku z finančných dôvodov prerušila. V roku 1926 nastúpila na úradnícke miesto do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, kde ju neskôr zvolili za tajomníčku. Keď sa v roku 1930 vydala za profesora obchodnej akadémie Víta Hejného, pracovala v matkinej trafike ako predavačka.

Od detstva ju priťahovalo herectvo, prvý raz sa ocitla na javisku Slovenského spevokolu v roku 1913 v inscenácii hry Iva Vojnoviča Ekvinokcia. Prvú vážnejšiu úlohu dostala v roku 1917 v školskej inscenácii hry E. Tordaigrailovej Dr. Elvíra a prvú hlavnú úlohu v roku 1918 v rozprávke Vojtešky Baldessari-Plumlovskej Soľ nad zlato. Stala sa oporou Slovenského spevokolu, no hrávala aj v ďalších martinských i mimomartinských ochotníckych krúžkoch a do roku 1944 vytvorila vyše 140 postáv. V roku 1944 bola účastná na založení Slovenského komorného divadla, po vypuknutí SNP odišla do Banskej Bystrice a stala sa hlásateľkou Slobodného slovenského vysielača. Po vojne pre manželove pracovné povinnosti na necelé tri roky Martin opustila a žila v Prahe. Vrátila sa v júli 1948 a tento rok sa stal rokom jej druhého profesionálneho štartu.

Do odchodu na dôchodok v roku 1980 vytvorila na martinskej profesionálnej scéne ďalšiu stovku postáv. Stvárňovala charakterové postavy všetkých žánrov, ovládla širokú škálu výrazových prostriedkov v komediálnych, tragických i groteskných polohách a jej realistické herectvo kládlo dôraz na psychologické prepracovanie postáv. Hrala v desiatkach televíznych inscenácií i filmoch a spolupracovala aj s rozhlasom. Viaceré funkcie vykonávala nielen v Slovenskom spevokole, ale aj v ženskom hnutí, Červenom kríži a ďalších organizáciách. Svoje spomienky uverejnila v rokoch 1977 a 1979 v časopise Javisko.