Štúdio L+S

V bratislavskom hoteli Tatra vznikol okolo roku 1930 legendárny Tatra kabaret, ktorý v roku 1958 obnovil svoju činnosť ako Tatra revue. Na tunajšom pódiu sa vystriedala celá plejáda slávnych a populárnych kabaretných umelcov a medzi jeho hviezdy patrili aj začínajúci komici Lasica a Satinský. Vystupovali v nedeľných dopoludniach a ako sa uvádza v knihe Smiech a slzy Tatra revue ich dlhoročný spolupracovník Tomáš Janovic o tom povedal: „Organizoval to zväz mládeže, aby mladí ľudia v nedeľu predpoludním nechodili do kostola. Strana zrejme netušila, že mladý humor ich môže pokaziť ešte viac.“ 70. roky však aj sem vniesli normalizačnú šeď a až začiatkom 80. rokov sa do priestorov, ktoré kedysi prinášali zábavu a uvoľnenie, vrátil život.

Štúdio S vzniklo v roku 1982 ako „umelecká scéna Slovkoncertu“. Hneď na jeseň sa obaja vrátili na pódium v obľúbenom programe Nikto nie je za dverami. Na klavíri ich sprevádzal nový spolupracovník Jaro Filip. V tom čase napísali hru Deň radosti, ktorú uviedli v roku 1986. Rovnaké šťastie však nemal Náš priateľ René. Skúšky síce úspešne prebehli, ale zákaz prišiel deň pred premiérou. Ešte pred pádom komunizmu začal Július Satinský skúšať postavu Stalina v rovnomennej hre Gastona Salvatoreho. Premiéra sa síce konala až po revolúcii, ale jeho stvárnenie krvilačného diktátora dlhé mesiace doslova vyrážalo dych. Láskavý a vtipný muž sa natoľko vžil do vytúženej postavy jedného z najmasovejších vrahov v dejinách, až z toho behal mráz po chrbte.

V novembri a decembri roku 1989 sa Štúdio S stalo jedným z divadelných centier revolúcie. Namiesto tradičných predstavení sa tu konali improvizované večery, na ktorých bratislavskí divadelníci konečne otvorene vyslovovali svoje umelecké a občianske postoje. Niekoľko rokov po Nežnej revolúcii sa Štúdio S premenovalo na Štúdio L+S a konečne sa tak aj oficiálne stalo divadelným sídlom slávnej dvojice.