Divadlo na korze

60. roky 20. storočia priniesli novú nádej na zlepšenie pomerov v stalinsky ešte stále zatuchnutom Československu. Pre oba národy v spoločnom štáte bolo príznačné, že zmeny prinášali divadelníci a uvoľnenie sa prejavovalo najmä vznikom malých javiskových foriem, v ktorých sa už umelci nechceli nechať zväzovať starými názormi na tvorbu.

Aj v Bratislave sa sformovala generačná skupina s vlastnou poetikou. Iniciatíva na vznik nového divadla prišla priamo z Povereníctva kultúry, kde dramaturgička Emília Štercová, podľa vzoru pražského Štátneho divadelného štúdia, navrhla založenie akéhosi „združenia“ rôznych umeleckých zoskupení.

V priestoroch bývalého Bristol baru na Sedlárskej ulici tak v roku 1968 vzniklo slávne Divadlo na korze, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sa stalo Divadlo Lasicu a Satinského. Obaja tak mohli naplno rozvinúť svoj komediálny talent a spolu s rovnako naladenými priateľmi natrvalo poznačili nielen tvár slovenského divadla. Vo svojich legendárnych predstaveniach: Soireé – stretnutie s obecenstvom (1968) a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom (1969) vedome nadviazali na klaunskú tradíciu Voskovca a Wericha, Miroslava Horníčka i Suchého so Šlitrom. Pozíciu milovaných komikov potvrdili hosťovaním v pražskom Semafore v júni roku 1969, vďaka ktorému sa z nich navyše stali rešpektovaní umelci. Legendárnu dvojicu tak už nedokázali zadupať do prachu zabudnutia ani dlhé roky normalizácie či úporná snaha komunistickej moci zbaviť sa osobností, ktoré na svet hľadia s nadhľadom a teda inak. Lasica a Satinský sa totiž nikdy neuchyľovali k satire, ani si nepotrebovali pomáhať prvoplánovými komunálnymi žartmi, a preto bola ich nadčasová tvorba podozrivá a nežiaduca. Príchod okupačných tankov skrátil Divadlu na korze život len na tri sezóny a v roku 1970 ho zrušili.