Slovenské národné divadlo

Na mieste, kde v súčasnosti stojí historická budova Slovenského národného divadla, sa divadlo hralo už oddávna. Dva roky po vzniku Československa sa novorenesančná budova, postavená podľa návrhov viedenských architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera, stala sídlom Slovenského národného divadla. Okolo majestátnej stavby s nádychom francúzskeho šarmu prechádzali dejiny, pod jej balkónom sa konali manifestácie, omývali ju vodné delá Verejnej bezpečnosti a v jej vnútri sa striedali slávne generácie významných hercov i tvorcov.

Aj dvanásťročný oduševnený ochotník Július mal svoju kariéru začať v „svätostánku“ slovenského divadelníctva. Vedenie opery totiž hľadalo v chlapčenskej škole, ktorú v tom čase navštevoval, mladé talenty do predstavenia Dvořákovej opery Jakobín. Vystúpenie sa mu však nevydarilo. „Veľmi som bol nešťastný, keď ma zbormajster nezaradil do premiérového obsadenia Jakobína. Bolo to priveľké riziko pre Operu SND. Sluch som mal, pieseň som sa naučil, ale obťažoval som dievčatá v detskom zbore. ,Obťažoval‘ je silné slovo na malého chlapca. Štípal som ich a ony nahlas výskali. Nuž ale, keď niekto v opere nahlas zvýskne, môže pokaziť celú áriu. Keď toho výskania začal mať dirigent dosť, zarazil generálku a začal vyšetrovať, prečo dievčatá v zbore výskajú. Dievčatá na mňa ukázali prstom a zbormajster ma vyviedol za ucho až na ulicu. Najhoršie bolo, že som doma o vyhodení z opery nič nepovedal. Rodičia si kúpili lóžu, ďalekohľad a vyzerali svojho synáčika speváčika po celom javisku... Ešte teraz si jasne pamätám, ako ma otec naháňal pred päťdesiatimi rokmi okolo Národného divadla a kričal: ,Ja ti dám operu! Ja ti dám Jakobína!‘,“ spomínal na svoje umelecké začiatky v knihe Chlapci z Dunajskej ulice. Na divadlo však Július Satinský nezanevrel a ani divadlo na neho.