Dunajská ulica

Dunajská ulica bola odjakživa kráľovstvom Júliusa Satinského. Ako rakúsky Uhor s poľskými koreňmi dokázal z jej zákutí vyťažiť maximum nielen na detské hry, ale aj na rozvíjanie neobyčajne farbistej fantázie. Medzi chlapcami z ulice mal odjakživa výsostné postavenie. Svojich kamarátov vedel nielen nadchnúť, ale aj usmerniť. S priateľmi sa tu rád hrával na Indiánov, zbojníkov i policajtov, podľa vzoru nemých amerických grotesiek.

S veľkým zanietením navštevoval bábkové divadlo a zrejme vtedy sa zrodila jeho láska k divadelným doskám. Spomínal najmä na predstavenie Gašparkove dobrodružstvá a často rozprával o bábkovom divadielku s dvadsiatimi marionetami, ktoré mu otec kúpil v roku 1949. S verejnou produkciou začal doma, keď nacvičil dve hry: Počkaj na nás, Gašparko a Strieborná princezná. Obe však boli natoľko strašidelné, že sa niekoľko malých divákov od strachu pocikalo, takže jeho mama zabránila akýmkoľvek reprízam.

Neskôr sa priženil do domu číslo 22 nad vychýrenou Liga pasážou a o niekoľko rokov získal byt v modernejšom činžiaku, bližšie k Ondrejskému cintorínu. Prežil v ňom zopár šťastných rokov so svojou prvou ženou Oľgou a priviedol sem aj svoju druhú manželku Vieru. Práve tu vychovával svoje dve deti – Luciu a Janka a otcovstvu sa venoval na plný úväzok. Jeho pracovňa „Kabinet doktora Caligariho“ bola preplnená knihami a vôňou tradičného, aj keď možno dávno zaniknutého sveta. Tu sa stierali hranice reality. Akoby odtiaľ len pred chvíľou odišiel staručký profesor Masaryk či Franz Kafka. Rád o sebe vyhlasoval, že je čarodejník a nedalo sa o tom pochybovať.

29. decembra 2002 však jeho milovaná ulica bolestne stíchla. Už na nej nikdy nestretnete milovaného komika. Ostal len jeho duch a socha od Sveťa Ilavského s názvom „Július Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice“.