Historická budova Slovenského národného divadla

Na mieste súčasnej historickej budovy Slovenského národného divadla existovalo od roku 1776 Mestské divadlo, ktoré dal postavil gróf Juraj Csáky (architekt Mathias Walch). V tejto budove hrávali v 18. storočí balety dvoch veľkých reformátorov baletu: Francúza Jeana Georgea Noverra (1727 – 1810) a jeho rivala Taliana Gaspara Angioliniho (1731 – 1803), pričom tu uviedli aj prvý goetheovský balet Utrpenie mladého Werthera choreografa Josepha Schmalöggera (premiéra 11. októbra 1777).

Do tohto divadla sa malý Rudolf dostal vďaka svojmu strýkovi Antalovi Sendleinovi, ktorý mal na starosti technický a bezpečnostný stav budovy. Sendlein vykonával pravidelné kontroly vo vtedy už chátrajúcej budove, kam brával so sebou aj synovca. Ako Rudolf von Laban spomína vo svojej autobiografii: „Od povaly s lanami  až po prepadlisko nebolo jediného zákutia, ktoré by som tam nepreliezol. Najviac sa mi páčila opera, lebo bola najpestrejšia a jej herci tak krásne a povzbudzujúco kričali. Je však zvláštne, že mojím želaním nebolo stať sa hercom, ale divadelným riaditeľom. O divadelnom riaditeľovi som mal zvláštnu predstavu. Pokým mi nedovolili navštevovať skúšky, myslel som si, že on sám vytvára celý ten zázrak. Nazdával som sa, že to on maľuje kulisy, šije kostýmy, vysvetľuje spevákom a hercom, čo majú robiť a čo hovoriť. Keď ma potom po prvý raz pustili na generálnu skúšku, počul som, ako tento mocný muž nadáva a huláka. Na jeho príkaz sa javisko zatemňovalo a osvetľovalo, zalievalo sa červeným, zeleným a modrým svetlom. Keď zakričal: ‚Mesiac! Kde je mesiac?‘, vystúpil slávnostne na tmavomodrom nočnom nebi strieborný kosák, a keď povedal: ‚Priveľa hviezd‘, odrazu hviezdy zhasli ako úderom čarovného prútika.“

Laban vo svojom životopise uvádza ešte jednu príhodu viažucu sa k starému Mestskému divadlu. „Bol to majestátny a čarovný pohľad. Bola to mocná žena s čiernymi vlasmi, s veľkými očami, ktoré zvýrazňovali nakreslené kruhy, a s dlhými mihalnicami – boli takmer ako zubná kefka –, zvláštna pestrosť tváre, takmer čierno pôsobiace, pekne krojené ústa, vtedy nebolo bežné vidieť namaľovanú ženu. Z pliec jej padal dlhý čierny zamatový plášť, ktorý bol celý posiaty striebornými hviezdami. Kráľovná prehovorila ku mne svojím lahodne znejúcim hereckým hlasom niekoľko priateľských slov. Keď sa nado mňa sklonila so svojím ligotajúcim sa diadémom vo vlasoch a zdvihla mi bradu, zmocnil sa ma odrazu strach z tých nahrubo našminkovaných čŕt, ktoré som mal zrazu priamo pred očami – vytrhol som sa, utekal som von z dverí a posadil som sa na lavičku v parku, ktorý bol okolo divadla. Na večernom nebi sa zaligotali prvé hviezdy. Pozrel som sa smerom k osvetleným oknám divadelnej budovy, k ríši Kráľovnej noci.“ Išlo o stretnutie s predstaviteľkou Kráľovnej noci z Mozartovej opery Čarovná flauta. Táto malá epizóda z detstva inšpirovala Labana k jeho tanečnej hre Die Nacht (Noc), ktorá bola uvedená v roku 1927 na I. Tanečnom kongrese v nemeckom Magdeburgu na hudbu Ericha Ytara Kahna. Laban vo svojom životopise s trpkosťou poznamenal, že to bol najväčší neúspech jeho života, pričom sám považoval hru za vynikajúcu. Mala iba dve reprízy.

Po tragickom požiari viedenského divadla Ringtheater v roku 1881 dalo mesto zbúrať budovu starého Mestského divadla a na jeho mieste postavili podľa projektu viedenských architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera súčasnú historickú budovu SND. Laban rád navštevoval dielňu divadelného maliara Otta Wintersteinera (1839 – 1894) a priatelil sa s jeho synom Gustavom (1876 – 1951), ktorý sa po otcovej smrti uchádzal o jeho miesto. „Vedel maľovať nádherné krajinky a stavby, ale figurálne diela sa mu vôbec nedarili. Pre maliara kulís to napokon nie je nijaké nešťastie. Ale práve po otcovej smrti mal za úlohu namaľovať park, v ktorom malo postávať množstvo ľudí. Celý zúfalý prišiel za mnou. Sľúbil som, že mu pomôžem, a tak sme na prospekt namaľovali fantastických bohov a bohyne, kentaurov a vodných tritónov trúbiacich na mušliach.“ Gustav Wintersteiner tak získal miesto divadelného maliara prešporského Mestského divadla a po roku 1920 pokračoval aj v službách SND. Od neho pochádzala maľba železnej opony (1911) zobrazujúca fiktívnu barokovú bránu s vedutou mesta aj s Labanovým  rodným domom. Počas rekonštrukcie budovy v rokoch 1968 – 1972 bola maľba nezmyselne zničená.

Mladý Laban sa v tomto divadle zasnúbil s tanečným umením, tu objavil v sebe talent tanečného tvorcu. Stalo sa tak pri slávnostnom predstavení pri príležitosti odhalenia súsošia Márie Terézie pod záštitou arcikňažnej Izabely, na ktorom sa zúčastnil aj panovník František Jozef I.: „Pri odhaľovaní veľkého pomníka sa objavil vladár. Popri víťaznom oblúku sme mali navrhnúť aj živé obrazy v Mestskom divadle. Moja hrdosť, že smiem celé vyparádené príbuzenstvo a známych naaranžovať do zvláštneho postavenia, presiahla všetky medze rozumnosti. Pri jednej skupine, ktorá mala stáť pri vladárovej buste, som sa v majstrovej neprítomnosti pokúsil o viaceré zmeny, a keď sa vrátil, som mu ich aj rad za radom predviedol. Keď som vydal povel „tak vážené panstvo, póza číslo jeden”, zahral klavirista dohodnutý tuš. Podobne pri póze číslo dva, a tak to pokračovalo ďalej. Majster a prítomní otcovia mesta boli zo všetkých týchto obrazov nadšení, a tak sa dohodli, že za znejúcich tónov fanfár predvedú za sebou všetky verzie. Tak vznikol môj prvý pohyblivý živý obraz a mojej fantázii otvoril celkom novú oblasť pôsobnosti.“  Meno gymnazistu Labana v žiadnom programe ani divadelnej ceduli nenachádzame, napriek tomu bol to osudový moment jeho života.