Café Laban / Bydlisko Rudolfa von Labana

Štúrova ulica kedysi niesla meno legendárneho „železného ministra“ dopravy, pružinského rodáka Gábora Barossa. Túto ulicu, ktorá spájala stred mesta s mostom Františka Jozefa I. (dnešný Starý most), urbanisticky navrhol Labanov  strýko, mestský inžinier Antal Sendlein (1841 – 1918).

Po Štúrovej ulici sa dostaneme k budove súčasnej Generálnej prokuratúry,  ktorú v roku 1937 – 1939 postavili podľa projektu architekta Emila Belluša ako Slovenskú národnú banku. Na tejto parcele stál predtým dvojposchodový meštiansky dom z tereziánskeho obdobia. Od roku 1842 ho vlastnil Labanov starý otec Antal Károly Laban (1808 – 1894). Na prízemí si zriadil kaviareň, ktorá patrila k najpriestrannejším a najpohodlnejšie zariadeným v meste. Prešporské kaviarne, prevádzkované na viedenský spôsob v čistote a kvalite obsluhy, v ničom nezaostávali za kaviarňami cisárskeho mesta.

Café Laban bolo jedným z centier spoločenského života. Nechýbali tu hracie stoly pre kartárov a šachistov, ani biliard a veľký výber domácich a zahraničných časopisov. V kaviarni určité dni v týždni vyhrávala cigánska kapela a populárni primáši významne zvyšovali návštevnosť podniku. Ich hudbu rád počúval aj malý Rudolf von Laban, zvlášť sa mu páčili vtedy veľmi módne čardáše.

V tomto dome, kde spolunažívalo niekoľko generácií, mala značný vplyv na Rudolfov duševný vývoj aj veľkomeštianska atmosféra rodinného hniezda Labanovcov. Malý Rudolf mal veľmi rád svoju babičku, ktorá mu často rozprávala o čarovných bytostiach petržalského parku a o obliehaní mesta Napoleonovými vojskami (1809). V jeho predstavách bol francúzsky cisár stelesneným diablom, a preto čertovi svojho bábkového divadielka dal meno Napóleum.

V dome býval aj mestský hlavný inžinier Antal Sendlein, ktorý si vzal za manželku sestru Rudolfovho otca – Annu Laban (1838 – 1921). Pretože Labanova matka Mária Terézia, rod. Bridling (1856 – 1926), nasledovala svojho manžela, vojaka z povolania, po posádkach Rakúsko-Uhorska, zverili malého Rudolfa práve bezdetným Sendleinovcom. Rudolf  na toto obdobie spomína: „Môj strýko, u ktorého som vyrastal, bol mestský staviteľ. V našej predsieni viseli všetky kľúče od divadla. Mestský staviteľ mal aj za úlohu uzatvárať všetky zmluvy s divadelnými skupinami, ktoré k nám prichádzali či na kratšie, alebo dlhšie hosťovanie.“

Rodinný hudobný salón mal pre gymnazistu Labana zvláštne čaro: „Spomínam si na jednu izbu, ktorá zohrávala rozhodujúcu úlohu v mojom neskoršom živote. Bola to oválna hudobná miestnosť so zlatými tapetami a bielymi dverami. Vo výklenku stála mramorová socha chlapca v životnej veľkosti. Chlapec držal v ruke lýru. V miestnosti mi dovolili robiť si, čo som chcel. Čoskoro som sa pokúšal hrať na veľkom krídle všetky možné známe pesničky, až mi začali schádzať na um vlastné melódie. Zlatá sieň sa zanedlho stala dejiskom zvláštnych snov. Vznešená podobizeň pozemského tvora sa mi stala mramorovým božstvom. Často som mal pocit, že jeho lýra sa ticho rozozvučala a moje melódie prúdili z nej.“  Laban aj v dospelosti býval v tomto dome, i keď sa už často zdržiaval v zahraničí. Tu bola prihlásená jeho predčasne zosnulá prvá manželka, maliarka Martha Fricke (1880 – 1907) a ich deti Martha (1902 – 1982) a Árpád (1905 – 1960).