Pomník Jána Levoslava Bellu

Na zelenom ostrovčeku pri obratisku trolejbusov na Šulekovej ulici odhalili zásluhou Múzea mesta Bratislavy 8. septembra 1967 pomník hudobnému skladateľovi Jánovi Levoslavovi Bellovi (autori – sochár Vojtech Baďura, architekt Miloš Gašparec), „čím mesto splatilo dlh tomuto veľkému Slovákovi, ktorý sa i v nežičlivých podmienkach dokázal nezabudnuteľne zapísať do klenotnice našej hudobnej kultúry“.

Na slávnosti sa zúčastnil povereník Slovenskej národnej rady pre kultúru Štefan Brenčič, predstavitelia slovenskej hudobnej kultúry, skladateľov syn Henri Rudolf zo Švajčiarska i jeho vnučka Dagmar z Viedne, ktorá mu ako dieťa v posledných rokoch života pripravila mnoho radosti. Ostrovček na Šulekovej ulici obklopil o druhej popoludní veniec sviatočne oblečených ľudí, jeho stredu dominoval kamenný podstavec zahalený bledou plachtou. Po zaznení uvítacích prejavov a reči hodnotiacej Bellovo dielo a život „prichádza slávnostná chvíľa. Spod bielej plachty sa vynára bronzová busta, verná kópia známeho portrétu skladateľa (...) Zbor spieva Bellovu pieseň a my všetci, čo sme svedkami tohto okamihu, vzrušene vnímame veľkosť chvíle. Prvý pomník slovenskému hudobnému skladateľovi sa stáva skutočnosťou bratislavskej každodennosti.“

Bella, pokladaný za priekopníka slovenskej národnej hudby (napríklad opera Kováč Wieland), prežil v Bratislave posledných osem rokov svojho života. V roku 1928 sa prisťahoval na Mýtnu ulicu 28, odkiaľ sa v roku 1931 presťahoval na Partizánsku ulicu 35 neďaleko pomníka.