Kaviareň Štefánia

Kaviareň otvorili v novembri 1897 a zakrátko sa zaradila k najobľúbenejším v meste. Návštevníkov lákala nielen jej výhodná poloha (nachádzala sa na prízemí novostavby grófky Irmy Erdődyovej oproti Grasalkovičovmu palácu), ale aj príťažlivý mobiliár, moderné biliardové stoly a bohatý výber tlače. V roku 1904 ju prevzala rodina Hackenbergerovcov, ktorá ju prevádzkovala štyridsať rokov, a hosťom ponúkala komfort v podobe vlastnej kuchyne, ústredného kúrenia, dokonca i telefónu a rádia. Kaviareň bola povestná aj výbornou cigánskou muzikou. Niet preto divu, že sa tu koncentrovala bratislavská inteligencia. Vidieť tu bolo spisovateľa Ema Bohúňa, ako usilovne píše Zaprášené histórie, či básnika Jána Smreka, redigujúceho časopis Elán.

Z divadelných osobností Štefánku navštevoval český dirigent (v rokoch 1923 – 1930 riaditeľ Slovenského národného divadla) Oskar Nedbal, ktorý bol vždy unesený husľovým prednesom primáša Jožka Pihíka. Raz sa dokonca stalo, že nevydržal, vytrhol mu husle z rúk a začal sám vyhrávať bláznivé operetné melódie. Podľa očitých svedkov išlo o najpovznášajúcejšie chvíle v histórii kaviarne. Ďalší primáš Béla Farkaš zas inšpiroval spisovateľa a dramaturga Tida Jozefa Gašpara na napísanie básne: „V Štefánii každý večer Béla Farkaš vyhráva. Počúvam ho, počúvam ho, neraz veru do rána. Usmieva sa, ukláňa sa, rozkošné hrá piesne. Bože dobrý, zase svitá, a ja sa bavím ešte.“ V roku 1945 kaviareň skonfiškovali a Bélu Hackenbergera ako Nemca vyhnali. Aj keď sa neskôr do Bratislavy vrátil, Štefánku už nikdy nezískal späť.