Café Boon / Kaviareň Boon

V roku 1925 v meste vzbudila pozornosť novinka – lodná kaviareň Boon. Bol to starý vyradený parník adaptovaný na účely kaviarne, ktorý odvtedy každú jar (pokiaľ to počasie dovoľovalo) pritiahol z prístavu remorkér a ukotvil ho na Rázusovom nábreží pred Vodnými kasárňami (dnes Slovenská národná galéria). Tam zotrval až do jesene, keď ho opäť odtiahli zazimovať. Počas slnečných dní sa sedávalo (a opaľovalo) na palube. V prípade zlého počasia sa dalo využiť podpalubie. Na palube belaso-bielej Boonky (ľudovo bunky) sa stretávali všetci, čo vtedy v meste niečo znamenali. Smotánka, umelci, ale aj úradníci a vysokoškoláci.

Chodili sem napríklad spisovatelia Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský či Emil Boleslav Lukáč (ktorý tu redigoval časopis Tvorba), operný spevák Štefan Hoza a spomedzi činoherných divadelníkov si Boonku obľúbili manželia Borodáčovci. Tí sa tu stretávali so svojimi priateľmi. K nim patril aj dramaturg Slovenského národného divadla Ján Sedlák, ktorý si na jedno takéto stretnutie priviedol snúbenicu. Tá sa veľmi páčila prítomnému básnikovi Rudolfovi Dilongovi, čo si všimol Janko Borodáč. Preto Dilonga vyzval, aby na počesť jej krásy zložil báseň. Ján Sedlák ho podporil a vyhlásil, že ak sa Dilongovi podarí báseň napísať (o čom pochyboval), dostane od neho liter červeného vína. Dilong stávku prijal. Odsadol si k prázdnemu stolíku a na zdrap papiera za dvadsať minút ódu naozaj napísal, čím vyhral liter červeného vína. Po druhej svetovej vojne starý parník z nábrežia definitívne zmizol, no podľa námorníckych legiend je dodnes zazimovaný v niektorom zo zákutí bratislavského prístavu.