Mestské divadlo / Historická budova Slovenského národného divadla

Divadlo (vrátane reduty v zadnom trakte budovy) dal podľa návrhov Mateja Walcha na vlastné náklady postaviť gróf Juraj Csáky de Körösszegh et Adorján IV. a slávnostná otváracia premiéra sa konala 9. novembra 1776.

Divadlo v Zelenom dome, situované na križovatke dnešnej Zelenej a Sedlárskej ulice, postupom rokov chradlo a keďže si bratislavská aristokracia vyžadovala dostatočné kultúrne vyžitie, rozhodlo sa v druhej polovici 18. storočia o výstavbe prvého kamenného bratislavského divadla (ktoré bolo zároveň jedným z prvých kamenných divadiel v Hornom Uhorsku). Jeho sídlom sa stala parcela dnešnej historickej budovy Slovenského národného divadla.

Divadlo (vrátane reduty v zadnom trakte budovy) dal podľa návrhov Mateja Walcha na vlastné náklady postaviť gróf Juraj Csáky de Körösszegh et Adorján IV. a slávnostná otváracia premiéra sa konala 9. novembra 1776. Na stavbu budovy divadla sa osobne prišla pozrieť i samotná cisárovná Mária Terézia, ktorá divadlo neskôr i navštívila. Gróf Csáky a jeho rodina dostali za svoje zásluhy pri stavbe budovy výsadu prvých dvadsať rokov divadlo prenajímať. Až neskôr budova prešla pod správu mesta.

Od počiatku svojej existencie však 800-miestne divadlo nemalo stály umelecký súbor a tak ako mnohé iné stredoeurópske divadlá tohto obdobia slúžilo ako tzv. stagionové javisko, ktoré si pravidelne na vyčlenený čas v rámci sezóny prenajímali nemecky hovoriace a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) aj maďarské profesionálne (menej už kočovné) divadelné spoločnosti. Postupom času však divadelná budova prestala spĺňať bezpečnostné predpisy i technické dobové požiadavky a predstavitelia mesta sa rozhodli pre jej zbúranie.

Stavba nového divadla na mieste zbúranej staršej budovy Mestského divadla prebiehala o niekoľko metrov ďalej – smerom k dnešnému Komenského námestiu v rokoch 1884 – 1886 podľa návrhov renomovaných viedenských architektov Ferdinanda Fellnera ml. a Hermanna Gottlieba Helmera, ktorí patrili k vtedajšej špičke divadelných architektov a s ich budovami sa dodnes stretneme napríklad v Brne, Budapešti, Viedni, Hamburgu či v Zürichu. Bratislavské divadlo tak po renovácii nadobudlo dnešnú podobu. Budovu postavili v eklektickom štýle, blízkom najmä neobarokovým a neorenesančným tendenciám, a k zaujímavostiam patrí atika fasády, zobrazujúca alegorickú podobizeň gréckej múzy Tálie alebo busty v oválnych nikách nad lodžiou na čelnom priečelí budovy. Tie reprezentujú divadelné osobnosti svetových, ako i maďarských dejín (keďže Bratislava tejto doby už bola z majoritnej časti osídlená najmä maďarským obyvateľstvom) – Williama Shakespeara, Johanna Wolfganga Goetheho, Wolfganga Amadea Mozarta (táto až v neskoršom období nahradila pôvodne inštalovanú bustu dramatika Mihályho Vörösmartyho), Franza Liszta a Józsefa Katónu.

Od roku 1920 v budove sídli Slovenské národné divadlo – prvé profesionálne slovenské divadlo. Prvé roky sa však ansámbel SND musel deliť o javisko s maďarskými a nemecky hovoriacimi súbormi, ktoré si v kozmopolitnom meste stále nárokovali právo na účinkovanie. To trvalo (i keď stále sa v zmenšujúcej miere) až do roku 1945, odkedy v divadle pôsobí výlučne SND. Pôvodne tu popri sebe hrávali všetky umelecké súbory – opera, činohra a balet (v niektorých rokoch aj súbor operety), ale po roku 1955, keď pre činohru otvorili samostatnú budovu – Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, patrí priestor prevažne opere a baletu. Tento systém sa zachoval aj po otvorení novej budovy SND v roku 2007.