Krematórium a Urnový háj

Sektor 1

chodník A, Ivan Petrovický (1933 – 2009) – divadelný a filmový režisér, riaditeľ Slovenského národného divadla (1987 – 1990), Divadla Slovenského národného povstania v Martine (1958 – 1987) a Divadla Andreja Bagara v Nitre (1990 – 1994). V období totality presadil v divadle v Martine hry zakazovaných dramatikov (napríklad Leonid Andrejev), umožnil prácu diskriminovaným divadelníkom, presadil sa tzv. skrytou réžiou, kde čistý voľný priestor scény zaplnila cieľavedome usmernená, no slobodná individuálna hra a kolektívna súhra, dramaturgicky sa orientoval na súčasné slovenské hry a svetovú klasiku (Peter Karvaš, Juraj Váh, Ján Kákoš, William Shakespeare, Carlo Goldoni a i.).

chodník C, Franjo Hvastija (1911 – 2005) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1940 – 1976), kde spieval hlavné barytónové postavy najmä vo svetovom opernom repertoári, s Emilom Schützom patril v 40. rokoch k vedúcim barytonistom SND, medzi jeho prednosti patrila farba hlasu, kantiléna, elegancia a presvedčivá vysoká poloha, jeho profilové postavy boli Figaro (Barbier zo Sevilly), Tonio (Komedianti), Gróf Luna (Trubadúr), Renato (Maškarný bál) a i.

chodník D, Samuel Adamčík (1904 – 1984) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1951 – 1974) a Novej scény (1946 – 1951). Vynikol ako predstaviteľ charakterových rolí domáceho i svetového repertoáru (Serebrjakov v Ujovi Váňovi, Maximilián Moor v Zbojníkoch), neskôr sa jeho doménou stali herecké kresby starcov, predovšetkým z dedinského prostredia, mužov bytostne spätých s prírodou či záporných postáv krutých a nezmieriteľných mužov, s čím sa presadil aj vo filme. Manžel herečky Oľgy Adamčíkovej.

chodník D, Oľga Adamčíková (1903 – 1992) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1951 – 1960), vytvorila mnoho výrazných postáv matiek a ženských hrdiniek prevažne z dedinského prostredia, založených na psychologickej analýze postavy a jej vzťahov, presadila sa aj vo filme a televízii, kde často vystupovala so svojím manželom, hercom Samuelom Adamčíkom.

chodník D, Andrej Bagar (1900 – 1966) – herec, divadelný režisér, vysokoškolský profesor, národný umelec, spoluzakladateľ profesionálneho slovenského divadla, člen činohry Slovenského národného divadla (1921 – 1922, 1923 – 1925, 1927 – 1939, 1945 – 1951), umelecký riaditeľ SND (1945 – 1951), pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii (1927 – 1939), pedagóg (1950 – 1966) a rektor (1950 – 1962) Vysokej školy múzických umení, predseda Slovenského zväzu dramatických umelcov (1957 – 1961), pre svoju protifašistickú činnosť väznený (1939 – 1940), aktívny účastník SNP a člen frontového divadla, ako protagonista SND hral mnohé veľké postavy svetového repertoáru: Hamlet, Macbeth a i.), predstaviteľ vodcovských typov a podivínov, presadil sa aj vo filme aj v rozhlase (1941 – 1944, šéfrežisér Slovenského rozhlasu).

chodník D, Vladimír Durdík st. (1924 – 1978) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1945 – 1947, 1951 – 1978) a činohry Novej scény (1947 – 1951), predstaviteľ línie psychologického realistického herectva, sympatický zjav a barytónový hlas ho predurčili na stvárňovanie robustných kladných hrdinov (Lupino v Pštrosom večierku, Storer v Antigone a tých druhých, Walter Kidd v Hlase Ameriky a i.), venoval sa aj umeleckému prednesu v rozhlase, účinkoval vo filme a v televízii, kde stvárnil desiatky postáv. Otec herca Vladimíra Durdíka ml.

* chodník D, Vladimír Durdík ml. (1949 – 2003) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1975 – 2003) a Činohry Štátneho divadla v Košiciach (1971 – 1975), vďaka mladistvému zjavu stvárňoval lyrické typy kladných hrdinov, ktorých základnou črtou je psychologická pravdivosť, budovaná na presnom vystihnutí motivácií ich konania a vzťahov, presadil sa aj vo filme a v televízii. Syn herca Vladimíra Durdíka st.

chodník D, Elena Kittnarová (1931 – 2012) – operná speváčka (soprán), národná umelkyňa, sólistka opery Slovenského národného divadla (1966 – 1993) a spevohry Novej scény (1955 – 1966), jej umeleckú osobnosť charakterizovala vysoká technická pripravenosť a herecké majstrovstvo prepracované do najjemnejších detailov, čím si vyslúžila post primadony opery SND, medzi jej významné roly patrili Norma, Leonora vo Fideliovi, Katrena v Krútňave, Ľutomíra vo Svätoplukovi a i., hosťovala na viacerých zahraničných operných scénach, účinkovala v nahrávkach pre rozhlas a televíziu.

chodník D, Pavol Mauréry (1935 – 2017) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1978 – 1999) a opery Štátneho divadla v Košiciach (1971 – 1978), vyznačoval sa zmyslom pre štýlové zvládnutie barytónových úloh najmä v talianskom repertoári, schopnosťou autentickej verdiovskej interpretácie, štýlovým prejavom s bohatým vokálnym výrazom a citovým prežitím (Rigoletto, Nabucco, Don Giovanni, Amonasro a i.).

chodník D, Pavol Mikulík (1944 – 2007) – herec, vysokoškolský pedagóg, člen činohry Slovenského národného divadla (1965 – 1968, 1983 – 1993), Divadla na korze (1968 – 1971), člen (1971 – 1983) a umelecký šéf (1977 – 1980) činohry Novej scény, pedagóg (1984 – 1993) a prorektor (1990) Vysokej školy múzických umení, herec tlmených polôh, ale výraznej charakterovej kresby, jeho doménou boli vážne i tragikomické postavy (Tuzenbach v Troch sestrách, Guildenstern v Hamletovi, Ivanov, Matej Bel vo Zvone bez veže, Vojvoda z Buckinghamu v Richardovi III. a i.) Presadil sa aj v rozhlase, v dabingu, filme a televízii.

chodník D, Viera Strnisková (1929 – 2013) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1962 – 2004) a Štúdia Novej scény (1948 – 1950). Divadelné postavy vytvárala s dôrazom na významovosť výpovede, emocionálne akcentované do presvedčivej citovosti, odmietala pátos, sentiment a povrchnú koketériu, bola citlivou interpretkou zložitých ženských charakterov, hlboko poznamenaných životnou tragikou, dôkladne analyzujúcou najvnútornejšie záchvevy ľudskej duše (Blanche v Električke zvanej Túžba, Aase v Peerovi Gyntovi, Tolgonaj v Matkinom poli a i.). Vystupovala v samostatných dramatických a recitačných programoch, spolupracovala s rozhlasom, dabingom, televíziou a filmom. Manželka režiséra Pavla Haspru.

chodník E, Paľo Bielik (1910 – 1983) – herec, filmový režisér, národný umelec, člen činohry Slovenského národného divadla (1939 – 1942), po roku 1945 režisér a scenárista Československého filmu v Bratislave, zakladateľ slovenskej kinematografie, najskôr sa presadil ako hlavná postava Fričovho filmu Jánošík (1936), neskôr vytvoril jednu z hlavných postáv v prvom slovenskom celovečernom filme Varúj! (1947), na ktorom sa podieľal aj scenáristicky. Manžel herečky Marty Černickej-Bielikovej.

chodník E, Marta Černická-Bieliková (1920 – 2002) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1939 – 1946) a činohry Novej scény (1946 – 1979). Dlho stvárňovala roly naiviek a mladých dievčat (Líza Doolittlová v inscenácii Pygmalion, Mimi v Zbojníkoch a i.), od polovice 60. rokov sa preorientovala na zrelé staré ženy s hlbokým vnútorným prežívaním, neraz s exaltovanou citovosťou (Anfisa v Troch sestrách, Matka v Neznámom a i.), účinkovala i vo filme. Manželka herca a režiséra Paľa Bielika.

chodník E, Marián Gallo (1928 – 2001) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1950 – 1995), spočiatku stvárňoval postavy mladých búrlivákov a arogantných mládencov (Hynek v Krvavom súde, Julij v Zlatom koči a i.), neskôr uplatnil svoje komediálne i charakterové herectvo v rozmanitých postavách (Dobčinskij v Revízorovi, Guildenstern v Hamletovi, Hrdlitschka v Zurabáji), vďaka svojmu tvárnemu hlasu sa presadil v rozhlase ako recitátor. Manžel speváčky Oľgy Gallovej.

chodník E, Oľga Gallová (1931 – 2017) – operetná a muzikálová speváčka (soprán), herečka, sólistka spevohry Novej scény (1953 – 1991), pôvodne sa uplatnila v temperamentných postavách mladých žien a sympatických hrdiniek, neskôr realizovala závažné a náročné charakterové postavy, medzi jej vrcholné kreácie patria Aldonza – Dulcinea v Donovi Quijotovi a Hortense v Zorbovi. Manželka herca Mariána Galla.

chodník E, Martin Gregor (1906 – 1982) – herec, riaditeľ Slovenského národného divadla (1948 – 1952), umelecký šéf (1967 – 1971) a člen (1932 – 1940, 1945 – 1946, 1951 – 1952, 1954 – 1982) činohry SND, spoluzakladateľ a člen činohry Novej scény (1946 – 1951), ako režisér bratislavského rozhlasu (1952 – 1954) sa podieľal na založení Rozhlasového hereckého súboru, predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov (1961 – 1969), počas druhej svetovej vojny z rasových dôvodov bez angažmánu, väznený v koncentračnom tábore. Presadil sa predovšetkým ako predstaviteľ salónnych a komických postáv, kde uplatnil konverzačnú ľahkosť a pohybovú kultúru (Alcest v Mizantropovi, Osip v Revízorovi, Jepichodov vo Višňovom sade a i.), mal i zmysel pre komorný herecký prejav (Lebedev v Ivanovovi, Bubnov v inscenácii Na dne a i.), účinkoval v mnohých rozhlasových hrách, filmoch a televíznych inscenáciách. Manžel tanečníčky a herečky Magdy Gregorovej.

chodník E, Magda Gregorová (1921 – 2013) – tanečnica, herečka, sólistka baletu Slovenského národného divadla (1939 – 1931, 1945 – 1949), členka súboru hudobnej komédie Novej scény (1949 – 1952), počas druhej svetovej vojny väznená v koncentračných táboroch, medzi jej profilové roly patrili Flóra (Princezná Hyacinta), Čierne páža (Labutie jazero), Giulietta (Talianske capriccio) a i. Manželka herca Martina Gregora, o ktorom napísala knihu spomienok Môj komediant.

chodník E, Eva Jaczová (1920 – 1998) – tanečnica, sólistka baletu Slovenského národného divadla (1939 – 1948, 1949 – 1954), dramaturgička baletu SND (1950 – 1956), prvá titulárna dramaturgička v histórii slovenského baletu, zakladateľka slovenskej tanečnej pedagogiky, vyučovala na konzervatóriu (1949 – 1980), vychovala rad významných baletných osobností, autorka prvej slovenskej Učebnice klasického tanca (1949), spoluzakladateľka Hudobnej a tanečnej školy (1979, dnes Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej).

chodník E, Štefan Králik (1909 – 1983) – dramatik, lekár, národný umelec, kmeňový dramatik Slovenského národného divadla. Hlavným inšpiračným zdrojom jeho hier boli osobné skúsenosti z lekárskej praxe a každodenného života (Mozoľovci, Veľrieka, Trasovisko), nastoľoval v nich okrem sociálnych problémov dôrazné etické princípy (Hra bez lásky, Hra o slobode), po roku 1948 čiastočne ovplyvnený socialistickým realizmom (Buky podpolianske, Horúci deň, Svätá Barbora), svoje posledné hry venoval jánošíkovskej téme (Vojenský kabát Jura Jánošíka, Rebel) a Slovenskému národnému povstaniu (Krásna neznáma). Býval na Strakovej ulici, kde má pamätnú tabuľu.

chodník E, Ondrej Malachovský (1929 – 2011) – operný spevák (bas), národný umelec, sólista opery Slovenského národného divadla (1959 – 1999), disponoval výrazným a mohutným hlasom i všestrannosťou prejavu, medzi jeho profilové úlohy patrili Svätopluk, Štetina (Krútňava), Don Basilio (Barbier zo Sevilly), Sarastro (Čarovná flauta), Kecal (Predaná nevesta) a i., hosťoval v zahraničí, významné je jeho účinkovanie v televíznom a filmovom spracovaní opier, v rozhlase a v oratoriálnych skladbách na koncertných pódiách.

chodník E, Jozef Palka (1924 – 1982) – divadelný a filmový režisér, režisér a umelecký šéf Divadla Petra Jilemnického v Žiline (1952 – 1957), činohry Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1963) a Divadla poézie v Bratislave (1965 – 1966), režisér činohry Novej scény (1966 – 1968, 1972 – 1974), experimentátor, ktorý dospel od avantgardných začiatkov cez socialistickú angažovanosť k vlastnej syntéze, vo svojej tvorbe preferoval poetické, priestorovo prekomponované inscenácie (Bílá nemoc, Diabol a Pánboh, Meteor), spolupracoval s rozhlasom a televíziou. Manžel herečky Evy Polákovej.

chodník E, Viliam Záborský (1920 – 1982) – herec, recitátor, vysokoškolský profesor, národný umelec, člen činohry Slovenského národného divadla (1940 – 1980), pedagóg na konzervatóriu (1944 – 1950) a Vysokej škole múzických umení (1950 – 1982), dekan jej Divadelnej fakulty (1966 – 1972), predseda Zväzu slovenských dramatických umelcov (1972 – 1982), klasik slovenského hereckého umenia a zakladateľ slovenského recitačného umenia, výrazným spôsobom sa podieľal na utváraní profilu SND. Jeho herectvo sa vyznačovalo dokonalou syntézou racionálnych i emocionálnych prvkov, jeho postavy vychádzali zo schopnosti estetického stvárnenia jazyka, vrcholom jeho interpretácie veršových textov sa stal Herodes (Herodes a Herodias), osvedčil sa ale aj v komediálnych postavách (napríklad Falstaff vo Veselých paniach z Windsoru), vytvoril aj veľké postavy v rozhlasových dramatických inscenáciách, presadil sa vo filme, je autorom učebnice Výslovnosť a prednes.

chodník F, František Dibarbora (1916 – 1987) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1938 – 1940, 1942 – 1946, 1951 – 1981) a činohry Novej scény (1946 – 1951). Vynikal v komediálnom repertoári, stvárňoval úlohy v polohách od burlesknej veselosti po tragikomické tóny, neskôr dominovali v jeho tvorbe rozporuplné tragikomické charaktery (Alcest v Mizantropovi, Jožko Púčik v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére), dvadsať postáv vytvoril aj v operetnom súbore SND (napríklad Senovič v Poľskej krvi). Ako obľúbený estrádny a kabaretný umelec účinkoval v rozhlase i v televízii, vo filme ako predstaviteľ komických i tragických postáv. Manžel dramaturgičky Kvetuše Dibarborovej.

chodník F, Kvetuša Dibarborová (1924 – 2004) – dramaturgička, pracovníčka pre dokumentáciu činohry v Slovenskom národnom divadle (1954 – 1981). Manželka herca Františka Dibarboru.

chodník F, Pavol Mária Gábor (1929 – 1991) – scénický výtvarník, scénograf Slovenského národného divadla (1955 – 1991), navrhoval scény pre činohru, operu i balet. Vynaliezavou prácou s horizontom a osvetlením vytváral širokú, voľnú, výtvarne výstižne charakterizovanú scénu (napríklad Zbojníci, Trubadúr, Maškarný ples, Sila osudu, Lohengrin, Salome, Biela nemoc).

chodník F, Jozef Zajko (1923 – 1991) – tanečník, choreograf, sólista (1947 – 1950 a od 1951), dočasný umelecký šéf (1955 – 1957) a choreograf (1958 – 1958) baletu Slovenského národného divadla, pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave (1959 – 1963), prvý slovenský choreograf SND. Jeho tvorbu charakterizuje príklon ku klasickému odkazu svetových diel baletu – tak v dramaturgickom výbere, ako aj v uplatňovaní vyjadrovacích prostriedkov (Giselle, Slovanské tance a i.), v československej premiére uviedol balet Šimona Jurovského Rytierska balada (1960) a Piotra Iljiča Čajkovského Francesca da Rimini (1963).

chodník G, Žofia Červeňáková (1936 – 2009) – tanečnica, členka (1955 – 1957) a sólistka baletu Slovenského národného divadla (1959 – 1981), patrila k najvýraznejším predstaviteľkám diel klasického i moderného baletu, vyznačovala sa dobrou tanečnou technikou v širokom štýlovom rozpätí (Fadetta, Šeherezáda, Kolumbina v Karnevale, Raymonda, Giselle, Ona v Američanovi v Paríži, Pani Medenej hory v Kamennom kvietku a i.). Manželka choreografa Karola Tótha.

chodník G, Ján Kákoš (1927 – 1996) – dramatik, divadelný organizátor, riaditeľ Slovenského národného divadla (1970 – 1987), riaditeľ Novej scény (1954 – 1970), predseda Zväzu československých dramatických umelcov (1978 – 1990). Spočiatku písal komédie (Vietor do tvárí, Májová noc), neskôr bola jeho tvorba ovplyvnená politikou, písal hry s vojnovou, povstaleckou i socialistickou tematikou (Dom pre najmladšieho syna, Pred brieždením). V záverečnom tvorivom období adaptoval svoje drámy do podoby televíznych inscenácií a filmov.

chodník G, Branislav Kriška (1931 – 1999) – operný režisér, vysokoškolský pedagóg, dramaturg (1966 – 1971), umelecký šéf (1970 – 1971), šéfrežisér (1971 – 1982) a režisér (1982 – 1992) opery Slovenského národného divadla, umelecký šéf a riaditeľ Štátnej opery v Banskej Bystrici (1993 – 1996), pedagóg na Vysokej škole múzických umení (od 1979). Vo svojej práci sa usiloval o zdivadelnenie opery a novú, modernú dramaturgiu, formoval zásadu vychádzať z poetiky predlohy a vystihnúť podstatné myšlienky, svojou činnosťou výrazne ovplyvnil vývin slovenskej opery. Ako prvý inscenoval Krútňavu od Eugena Suchoňa s pôvodným záverom (1963).

chodník G, Ivan Teren (1921 – 2010) – režisér, scenárista, dramaturg, riaditeľ Slovenského národného divadla (1952 – 1955), šéfrežisér Československého rozhlasu v Bratislave (1955 – 1962). Ako režisér sa umelecky profiloval v rozhlase, kde režíroval o. i. úpravy divadelných hier (Herodes a Herodias, Hernani, Krvavá svadba a i.). Je zakladateľom televíznej filmovej tvorby, kde sa režijne orientoval na pôvodné slovenské televízne hry.

chodník G, Karol Tóth (1932 – 2007) – choreograf, tanečník, umelecký šéf (1961 – 1972, 1980 – 1989) a choreograf (1961 – 1972, 1978 – 1991) baletu Slovenského národného divadla, pedagóg na Vysokej škole múzických umení, široké žánrové rozpätie jeho choreografickej tvorby zahŕňa klasické i moderné diela svetové i domáce (Púť v búrke, Rímske fontány, Američan v Paríži, Zaklínadlá, Matka a vojak a i.). Manžel tanečnice Žofie Červeňákovej.

chodník 1/A, Gašpar Arbet (1898 – 1987) – herec, člen činohry Slovenského národného divadla (1921 – 1971), jeden z prvých piatich slovenských hercov v činohre SND, vytváral epizódne postavy, neskôr bol aj inšpicientom SND (1925 – 1971). Usmerňoval javiskových technikov, osvetľovačov, kulisárov a k ich práci prispel mnohými zlepšovacími návrhmi, vynálezca a výrobca množstva zvukových efektov tak pre divadlo, ako aj pre rozhlas a film.

Sektor 2

chodník 1/A, Andrej Kucharský (1932 – 2010) – operný spevák (tenor), sólista opery Slovenského národného divadla (1956 – 1961, 1964 – 1965), kde vytvoril viac než tridsať významných tenorových postáv, od lyrických a melodramatických až po dramatické (Cavaradossi v Tosce, Don José v Carmen, Radames v Aide, Canio v Komediantoch, Herman v Pikovej dáme a i.). Po roku 1965 pôsobil na popredných zahraničných scénach, do roku 1987 bol stálym hosťom opery SND.

chodník 2, Ján Jamnický (1908 – 1972) – herec, divadelný režisér, národný umelec, člen (1932 – 1945, 1949) a režisér (1932 – 1944) činohry Slovenského národného divadla, pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii, resp. konzervatóriu (1937 – 1944) a na Vysokej škole múzických umení (1949 – 1952). V 40. rokoch patril k najvýznamnejším osobnostiam slovenského divadla. Spočiatku mal ťažisko umeleckej tvorby v herectve – štylizovaným pátosom v reči a geste stvárňoval intelektuálne typy, v réžii sa inšpiroval odkazom divadelnej avantgardy a vytvoril krátku éru slovenského poetického divadla (Viliam Tell, Zdravý nemocný, Tanec nad plačom). Býval na Konventnej ulici, kde má pamätnú tabuľu. Manžel herečky Vilmy Jamnickej.

Sektor 3

chodník 4, Ferdinand Gabaj (1908 – 1974) – spisovateľ, prekladateľ, presadil sa najmä rozhlasovými hrami pre deti, je autorom libreta k opere Ladislava Holoubka Túžba. Manžel opernej speváčky Dity Gabajovej.

chodník 4, Dita Gabajová (1914 – 2000) – operná speváčka (mezzosoprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1939 – 1970), disponovala vyšším mezzosopránom s príjemným zafarbením a veľkým rozsahom. Vytvorila mnoho hlavných a charakterových postáv, k najvýznamnejším patria Oľga v Eugenovi Oneginovi, Carmen, Zalčička v Krútňave, Amneris v Aide, Marína v Borisovi Godunovovi a i. Manželka spisovateľa Ferdinanda Gabaja.

chodník 8, Ján Boor (1915 – 2002) – teatrológ, prekladateľ, vysokoškolský profesor, pedagóg na Vysokej škole múzických umení (1956 – 1984) a dekan jej Divadelnej fakulty (1959 – 1962). Ako divadelný vedec bol znalcom západných literatúr, napísal napríklad Dialektiku dejín divadla (1977), prekladal diela ťažiskových svetových dramatikov (Maurice Maeterlinck, Johann Nepomuk Nestroy, William Shakespeare, George Bernard Shaw, Johan Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Carlo Goldoni a i.)

chodník 10, Eva Poláková (1935 – 1973) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1960 – 1964, 1965 – 1973), výrazná charakterová herečka expresívneho výrazu so zmyslom pre vnútornú dynamiku rozmanitých postáv (Rosaura v Chytrej vdove, Alžbeta v Donovi Carlosovi, Saša v Ivanovovi a i.). Spolupracovala s rozhlasom i televíziou, patrila k výrazným hereckým zjavom aj vo filme. Manželka režiséra Jozefa Palku.

chodník 11, Ivan Lichard (1905 – 1972) – herec, divadelný režisér, člen (1932 – 1937, 1938 – 1945) a režisér (1945 – 1965) činohry SND, pedagóg na konzervatóriu (1941 – 1953). Herecky sa uplatnil prevažne v salónnom repertoári, v réžii inklinoval k ucelenému realistickému tvaru inscenácie, postavenom na hereckej tvorbe, uvádzal najmä súčasné hry slovenských i cudzích autorov, pričom v SND mal okolo osemdesiat réžií, svojou činnosťou sa podieľal na dotváraní podoby činohry SND. Manžel herečky Oľgy Lichardovej.

chodník 11, Oľga Lichardová (1917 – 2001) – herečka, členka Novej scény (1946 – 58), predstaviteľka zložitých dramatických charakterov. Medzi jej profilové postavy patrili Hana v Návrate do života, Hanka v Morálke pani Dulskej, Natália vo Vasse Železnovovej, Karolína v Geľovi Sebechlebskom a i. Autorka hier pre deti, neskôr sa podieľala na zdokonalení metodickej pomoci slovenskému ochotníctvu, čím prispela k rozkvetu ochotníckeho divadla. Manželka režiséra Ivana Licharda.

Sektor 4

chodník 3, Jaro Filip (1949 – 2000) – herec, hudobník, humorista, dramaturg, dramaturg Poetického súboru Novej scény (1977 – 1980), vo svojej tvorbe prejavil umeleckú všestrannosť ako herec i autor hudby k divadelným inscenáciám (v činohre Slovenského národného divadla napríklad Léocadia, Tri sestry, Omyl doktora Moresiniho). Spolupracoval s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským v Štúdiu S, skladal hudbu k piesňam Milana Lasicu, v televízii sa uplatnil ako moderátor a konferencier zábavných a mládežníckych relácií. Býval na Moyzesovej ulici, kde má pamätnú tabuľu.

chodník 4, Zora Kolínska (1941 – 2002) – speváčka, herečka, členka Divadla poézie (1965 – 1968), Divadla na korze (1968 – 1971) a činohry Novej scény (od 1971), spoluzakladateľka Divadla Astorka KORZO ’90 (1991). Disponovala mnohostranným nadaním, príťažlivým zjavom, nosovým zafarbením hlasu a bohatou intonáciou, v klasickom repertoári stvárnila zložité dramatické osudy vnútorne nenaplnených žien (napríklad Máša v Troch sestrách), ťažiskom jej činnosti však boli veselohry, kde uplatnila svoj mimoriadny komediálny talent. Pôsobila tiež ako speváčka v kabaretných programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského. V televízii bola známa najmä z účinkovania v hudobno-zábavnej relácii Repete.

chodník 8, Gustáv Papp (1919 – 1997) – operný spevák (tenor), lekár (chirurg), sólista opery Slovenského národného divadla (1955 – 1985, 1990 – 1991), inšpicient opery a baletu SND (1990 – 1991). Pôvodne spieval prevažne lyrické tenorové úlohy, neskôr aj úlohy hrdinského tenoru, vynikol v dramatických a charakterových rolách, vokálna a herecká zložka boli u neho v rovnováhe, výrazne sa uplatnil v pôvodnej slovenskej tvorbe (Ondrej v Krútňave, Záboj v Svätoplukovi, Juro Jánošík, Beg Bajazid). Hosťoval aj v zahraničí, venoval sa aj koncertnej činnosti.

chodník 9, Ružena Porubská (1908 – 1978) – herečka, členka činohry Slovenského národného divadla (1929 – 1934, 1938 – 1941, 1945 – 1954) a Českej činohry SND (1934 – 1938), v žánrovo pestrom repertoári stvárňovala rôznorodé charaktery dievčat a mladých žien (Anička v Ženskom zákone), slúžok i salónnych dám (Lady Agata Carlislová vo Vejári lady Windermerovej). Vrchol svojej tvorby dosiahla pod vplyvom režiséra Viktora Šulca tvorivým rozvinutím škály svojho herectva (Júlia v Romeovi a Júlii, Perdita v Rozprávke zimného večera, Helena v Sne noci svätojánskej a i.).

Sektor 5

chodník 4, Štefan Hoza (1906 – 1982) – operný spevák (tenor), sólista (1932 – 1962), dramaturg (1938 – 1945, 1948 – 1951) a režisér (1958 – 1962) opery Slovenského národného divadla, pedagóg na konzervatóriu (od 1952) a Vysokej škole múzických umení (1963 – 1974). Vynikol v hrdinských úlohách, smeroval k syntéze speváckeho a hereckého prejavu, pôvodne stvárňoval operetných milovníkov (Cárovič, Paganini a i.), v 50. rokoch sa stal prvým tenoristom opery SND, kde stvárnil najzávažnejšie úlohy. Vytvoril postavu Ondreja vo svetovej premiére Krútňavy (1949) i titulnú postavu v premiére opery Juro Jánošík. Hosťoval v zahraničí, bol interpretom, propagátorom a zberateľom slovenských ľudových piesní, autorom hudobno-historických prác (Opera na Slovensku 1, 2) a libriet.

chodník 32, Magda Paveleková (1931 – 2015) – herečka, zabávačka, členka činohry Novej scény (1971 – 2013) a Tatra revue (1965 – 1970), hereckú bezprostrednosť a zmysel pre sebairóniu uplatnila v širokom spektre komediálnych rolí – od konverzačnej ľahkosti cez situačnú komiku až po grotesku a tragigrotesku (Pani Dulská v Morálke pani Dulskej, Dora v Kubovi, Žofa v Statkoch-zmätkoch). Účinkovala aj vo filme, televízii (Bonzáčik, Inkognito) a rozhlase (Minizábavník, Echorádio), presadila sa aj účinkovaním v Teatre Wüstenrot v mimoriadne úspešnom muzikáli Mníšky.

Sektor 7

chodník 15/B, Juraj Martvoň (1921 – 1991) – operný spevák (barytón), sólista opery Slovenského národného divadla (1951 – 1986). Vynikol najmä v charakterových postavách, v ktorých sa snažil o komplexný obraz postavy, interpretoval predovšetkým súčasnú slovenskú i zahraničnú operu, prispel k úspechu pôvodnej slovenskej tvorby (Petrák v Rodine, Nechľudov vo Vzkriesení, Mister Scrooge, Profesor Mamlock, Svätopluk v Udatnom kráľovi, Maršal v Bielej nemoci, Cisár v Cisárových nových šatách, Dedo v Pani úsvitu a i.). Hosťoval v zahraničí, venoval sa aj koncertnej činnosti, spolupracoval s filmom a televíziou. Manžel opernej speváčky Anny Martvoňovej.

chodník 15/B, Anna Martvoňová (1922 – 1990) – operná speváčka (soprán), sólistka opery Slovenského národného divadla (1951 – 1985), jej lyrický soprán vynikal nielen v talianskej veristickej a francúzskej lyrickej opere, ale aj v dielach 20. storočia vrátane slovenskej opernej tvorby. Jej profilovou rolou bola najmä Čo-Čo-San v Madame Butterfly, okrem nej napríklad Serena v inscenácii Porgy a Bess, Líška Bystrouška v Príhodách Líšky Bystroušky, Liu v hre Turandot a Mimi v Bohéme, hosťovala v zahraničí, venovala sa aj koncertnej činnosti. Manželka operného speváka Juraja Martvoňa.