Čierny orol

V budove známej ako Vrbický hostinec sa 22. augusta 1830 začala písať história slovenského ochotníckeho divadla. Divadlo slovanské svätomikulášske tu uviedlo veselohru Jána Chalupku Kocúrkovo. Mecenášom divadla a režisérom väčšiny inscenácií bol Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Divadlo vzniklo viac s osvetovým ako národno-buditeľským cieľom, aby sa prázdninujúca mládež „v řečňování cvičila“, ako sa uvádzalo v časopise Květy z roku 1839. V hostinci vystupovali mnohí ďalší umelci, napríklad aj chýrny primáš Jozef Piťo.

V roku 1890 pristavili k hostincu dvoranu. Budova sa stala centrom kultúrneho života a sídlilo v nej viacero spolkov (Větín, tzv. Meštianske kasíno, ktorého zakladateľom bol Michal Miloslav Hodža, Spolok správy divadelnej atď.).

Od prvého mája 1918 sa Čierny orol vďaka prijatiu tzv. Mikulášskej rezolúcie dostal do povedomia ako Robotnícky dom. Rezolúciu zostavil a predniesol Vavro Šrobár – jeden z najvplyvnejších slovenských politikov medzivojnového obdobia a súčasne aj iniciátor vzniku Slovenského národného divadla v Bratislave. Stál tiež pri zrode Maršky, propagačného zájazdového súboru Slovenského národného divadla, ktorý vo dvorane Čierneho orla vystupoval v decembri 1921. Medzi účinkujúcimi boli nestori slovenského herectva ako Ján Borodáč, Oľga Országhová (neskôr Borodáčová), Jozef Kello či Andrej Bagar.

Po vojne bolo pohostinstvo domovským sídlom neformálneho združenia miestnych intelektuálov, tzv. „Poctivej cechy literárnej“, ku ktorej členom patril aj dramatik Ivan Stodola. Podľa memoárov Johna Palku stanovy tohto spolku z roku 1921 hovoria, že mal o. i. slúžiť na to, aby sa jeho členovia vzdelávali a „aby si prakticky uplatňovali sebaurčenie mužov“. Pokuty za porušovanie stanov sa vyplácali v pintách vína.