Reduta

Pozadie Fadruszovho súsošia tvorilo južné priečelie tereziánskej sýpky  (architekt Franz Anton Hillebrandt), s ktorým sochár rátal pri umiestnení svojho diela. Ku koncu 19. storočia prebiehala v mestskej rade diskusia, či sýpku zachovať a adaptovať na kultúrne účely, alebo ju zbúrať. Rozhodlo sa o jej asanácii. V roku 1906 bola vypísaná  architektonická súťaž, na ktorej sa zúčastnil aj Laban. Ako napísal vo svojej autobiografii: „Zanedlho som potešil mestský stavebný úrad návrhom nevídanej halovej stavby na brehu veľkej rieky, kde sa nachádza moje rodné mesto. Široké schody mali viesť do vody, kde kotvili zlaté gondoly. Mali sa tam uskutočňovať slávnostné predstavenia na plávajúcich javiskách, v záhrade a v sále, slávnostné pochody, cirkusové predstavenia a pod.“ Na súťaži Laban nepochodil, porota jednému zo zamietnutých projektov s názvom Torna (Telocvik) okrem iného vytýkala práve nefunkčnosť širokých schodov vedúcich do vody. Vedenie mesta sa rozhodlo pre realizáciu projektu budapeštianskych architektov Dezsőa Jakaba a Marcella Komora. Stavebné práce prebiehali v rokoch 1913 – 1919. Hotovú budovu Reduty (dnes sídlo Slovenskej filharmónie) Laban nikdy nevidel, lebo už predtým opustil mesto. Jeho záujem o architektúru podnecoval pravdepodobne strýko Antal Sendlein, hlavný inžinier mesta. Zrejme na jeho popud študoval Laban istý čas v Paríži aj architektúru. Známy je aj jeho projekt ideálneho tanečného divadla.