Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava

Slovenské národné divadlo od roku 1955 pôsobilo v dvoch samostatných budovách. Pre operu a balet bola vyhradená historická budova SND na Hviezdoslavovom námestí a pre činoherný súbor v danom roku otvorili Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava. V roku 1956 sa herecký ansámbel rozšíril o tri výrazné umelecké osobnosti, prichádzajúce z martinského divadla – Ela Romančíka a manželov Jozefa Kronera a Teréziu Hurbanovú Kronerovú.

Jozef Kroner sa spočiatku oproti rokom stráveným v martinskom divadle dostával len k malým úlohám, ale postupom času si režiséri začali všímať jeho špecifický talent. Až do odchodu na dôchodok divákov zabával v kľúčových, i keď niekedy len epizódnych komediálnych rolách, napríklad ako agilný ochotník Klbko v Shakespearovom Sne noci svätojánskej (1965), furman Holba v Záborského Najdúchovi (1966), zajakávajúci sa Barnabáš vo Zvonovom Tanci nad plačom (1957, 1969) alebo filozofický Sganarel v Molièrovom Donovi Juanovi (1972). No na tomto javisku režiséri využívali aj Kronerov v divadle často obchádzaný dramatický potenciál, keď dokázal vierohodne stvárniť až tragické charaktery bez známky komického zjednodušenia – Galéna v Čapkovej Bielej nemoci (1958), Marca v Millerovom Pohľade z mosta (1959) či Samka Uhríka v Bukovčanovom Kým kohút nezaspieva (1969).

Okrem hereckej šatne, ktorú Kroner zdieľal s kolegom Gustávom Valachom, manželia Kronerovci v rokoch 1956 – 1958 v DPOH našli aj dočasné bydlisko. Zatiaľ, čo čakali na byt na Košickej ulici, tu v prispôsobenej šatni bývali aj s malou dcérou Zuzanou.