Ľudové divadlo / Divadlo Nová scéna

V prvých rokoch existencie Slovenského národného divadla sa o divadelné javisko jeho dnešnej historickej budovy museli deliť súbory činohry, opery, operety a baletu. Keďže činoherné inscenácie patrili k najmenej navštevovaným predstaveniam, súbor činohry sa spomedzi ostatných súborov na javisko dostával najmenej. Preto sa už v polovici 20. rokov minulého storočia zrodila iniciatíva vzniku samostatnej divadelnej budovy (či aspoň adaptácie staršej stavby) pre tento súbor.

Na spomínané účely získalo vedenie divadla vznikajúcu funkcionalistickú novostavbu významného českého architekta Klementa Šilingera, tzv. Živnodom, v severovýchodnej časti mesta, kde žila väčšina slovenského a českého obyvateľstva. Ako spomína Zdenka Pašuthová v Dejinách slovenského divadla I.: „Návrh počítal s bytovými jednotkami i priestormi na rekreáciu obyvateľstva (napríklad kaviareň). Prvotným účelom a súčasne centrom budovy mala byť rokovacia sála s možnosťou premietania – kino s kapacitou 552 miest.“ Počas výstavby však tento zámer zmenili na divadelné účely. Výsledkom boli mnohé technické nedostatky týkajúce sa praktickej divadelnej prevádzky – zlá viditeľnosť, nedostatočná akustika i vykurovanie, provizórne technické zázemie i absencia šatní pre hercov.

Divadlo otvorili 15. marca 1930 inscenáciou novej hry Ivana Stodolu Posledná symfónia. Scénu nazvali Ľudové divadlo, čo malo predznamenávať zameranie na širokú divácku obec a prístupnosť pre každú vrstvu obyvateľstva. Vedenie divadla si stanovilo odvážny cieľ hrávať až šesťkrát do týždňa, ale diváci nevypredávali ani hlavnú scénu SND – Mestské divadlo, v ktorom činohra hrala raz alebo dva razy za sedem dní. Na prilákanie publika sa preto repertoár Ľudového divadla spočiatku špecializoval výhradne na ľahší žáner veselohry a detektívky, ale rýchlo pribudli aj divácky obľúbené operety. No ani toto zameranie dramaturgie nedokázalo prilákať stabilný počet Bratislavčanov. Divadlo preto rok po otvorení definitívne zatvorili.

V budove neskôr sídlilo kino Alfa a o navrátení priestorov divadelníkom sa začalo uvažovať až počas druhej svetovej vojny. V roku 1945 tu vzniklo divadlo Nová scéna Národného divadla (dnes divadlo Nová scéna), ale prvá premiéra – Shakespearova komédia Skrotenie zlej ženy – sa konala až 30. novembra 1946. Divadlo nebolo druhou scénou Národného divadla, ako by mohol napovedať názov, obidve inštitúcie mali spoločnú len administratívu. NS ND bolo autonómne divadlo s vlastným činoherným aj spevoherným súborom.

V prvej polovici 50. rokov sa divadlo osamostatnilo, ale činoherný repertoár sa musel z ideologických príčin špecializovať výhradne na tituly pre deti a mládež. Na prelome 50. a 60. rokov na scénu prenikli už náročnejšie tituly pre širšiu divácku obec. S úspechom tu uvádzali diela moderných svetových autorov ako Friedrich Dürrenmatt, Max Frisch, Vladimir Vladimirovič Majakovskij či novátorské interpretácie hier slovenských klasikov. Spevohra, naopak, v 60. rokoch vo svojich slovenských premiérach naštudovala anglo-americké muzikály ako My Fair Lady, Hello Dolly! či Fidlikant na streche.

Až do roku 1972 sa činohra a spevohra delili o jedno javisko. Po otvorení Štúdia Novej scény činoherný súbor prešiel do tohto komorného priestoru, ale pravidelne účinkoval aj na hlavnej scéne. V roku 1976 bol k Novej scéne pričlenený Poetický súbor Novej scény, ktorý od roku 1972 pôsobil v priestoroch bývalého Divadla na korze ako samostatná Poetická scéna.

Trojsúborové divadlo prešlo po Nežnej revolúcii značnými prevádzkovými a organizačnými zmenami. Od roku 1991 existuje už len jeden súbor, ktorý sa orientuje predovšetkým na muzikálovú tvorbu.