Divadlo pod hradom

Divadlo pod hradom nadviazalo na tvorbu Poddivadla, iba v nových priestoroch a v novom zriadení. Sídlilo v budove vtedajšieho Nitrianskeho vlastivedného múzea pod Nitrianskym hradom (budova dnešného Veľkého seminára v Nitre) a nefungovalo už ako organizácia Slovenského zväzu mládeže. 

Ako hrací priestor využívali kaplnku, ktorá sa nachádzala na prvom poschodí, s kapacitou približne sedemdesiat miest. Tento priestor bol teda pre tvorcov aj divákov komfortnejší ako pivničné priestory Poddivadla. 

Prvou premiérou Divadla pod hradom s kolektívnou réžiou bola hra Olesia, Mária, Katarína (1976), druhou premiérou a poslednou kolektívnou réžiou súboru bola hra 3 x Bunin (1978). Potom sa v súbore presadil ako režisér Jozef Bednárik. V Bednárikovej réžii súbor uviedol hry: Tristan (1980), Šialené lásky (1980), Dve duše (1981) a Katarína (1985). 

V knihe Divadelná Nitra Vladimír Štefko veľmi presne opísal poetiku a úlohu divadla: „Divadlo pod hradom sa stalo prvou bezpečnou štartovacou bázou pre zjednotenie divadelného myslenia a cítenia, podnetom pre hľadanie nových polôh, nových vyjadrovacích prostriedkov, novej komunikácie s divákom. Najpodstatnejším ziskom Divadla pod hradom však popri rozvíjaní novej hereckej vnútornej i vonkajšej techniky bola autenticita pravdy o človeku vyjadrovaná vyspelou divadelnou formou idúcou až za hranice artistnosti.“ 

Pokým Poddivadlo využívalo princípy kolektívnej tvorby, tak Divadlo pod hradom už predznamenávalo profiláciu Jozefa Bednárika ako divadelného režiséra. Jeho réžie začali postupne získavať väčší priestor aj na samotnom javisku Krajového divadla Nitra, a to bol aj dôvod, prečo činnosť Divadla pod hradom zanikla.