Peter Karvaš

Spisovateľ, dramatik a teatrológ Peter Karvaš (1929 – 1999) sa narodil v Banskej Bystrici a v meste prežil svoju mladosť. Bol vnukom maliara Dominika Skuteckého. Jeho mama Karla bola rovnako maliarkou ako jej otec. A rovnako dobre hrala na klavíri, ako aj maľovala. Vydala sa za MUDr. Ferdinanda Karvaša. Karvašovci žili v Skuteckého vile. Až do obdobia tzv. slovenského štátu, resp. nadobudnutia účinnosti Židovského kódexu patrili medzi vážených občanov mesta.

Od prezidenta Tisa síce dostali výnimku, ktorá ich zachránila pred deportáciami, ale tragickému osudu neunikli. V roku 1944 po potlačení Slovenského národného povstania nastali kruté čistky a deportácie židovského obyvateľstva v Banskej Bystrici. Obaja rodičia Petra Karvaša boli uväznení a neskôr, v roku 1945 zahynuli v Nemeckej.

Karvaš študoval na Gymnáziu Andreja Sládkoviča (1930 – 1938) a ako spomienku na toto obdobie napísal memoárové dielo V hniezde (1981).

Vysokoškolské štúdia začal v Prahe na Českom učení technickom, ale ukončil ich na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave v roku 1946. Traduje sa, že od smrti svojich rodičov nevkročil do rodného domu. V roku 1944 často navštevoval Evanjelický dom, v ktorom počas Slovenského národného povstania vysielal Slobodný slovenský vysielač. Mladý Peter Karvaš tam pôsobil ako redaktor a hlásateľ.

Peter Karvaš bol literárne činným už od gymnaziálnych rokov. Jeho život odráža všetky typické politické paradoxy danej doby. Počiatočné stranícke presvedčenie a nadšenie, neskôr sklamanie a kritiku strany, následne vytesnenie jeho osoby zo spoločenského života.

Začiatkom 50. rokov bol uvedomelým komunistom. Spočiatku pracoval ako dramaturg v rozhlase a lektor dramaturgie Národného divadla a po vzniku Novej scény Národného divadla v nej pôsobil ako dramaturg (1946 – 1948). Formoval tu na tú dobu veľmi ambiciózny dramaturgický program. Neskôr bol pracovníkom Povereníctva školstva, vied a umení a ako člen ÚV KSČ energicky presadzoval ideológiu strany. Od roku 1956 pôsobil ako pedagóg na Katedre divadelnej vedy Vysokej školy múzických umení V Bratislave, kde prednášal teóriu drámy. Po roku 1968 sa zaradil medzi tých umelcov a tvorcov, ktorí zmizli z literatúry a kultúrnej scény Československa. Pre nesúhlas s okupáciou piatich vojsk armád Varšavskej zmluvy a s politikou komunistickej strany bol postupne zbavený všetkých funkcií, jeho hry sa nehrali, knihy vychádzali s veľkými problémami (až po zverejnení sebakritiky), musel prestať prednášať na VŠMU a s ťažkosťami bol prijatý ako vedecký pracovník do Výskumného ústavu kultúry. V roku 1980 odišiel do dôchodku. 

Po roku 1989 ho plne rehabilitovali. Zomrel nečakane v roku 1999 v Bratislave.

Patril medzi veľmi plodných slovenských spisovateľov a dramatikov 20. storočia. Jeho tvorbu možno rozdeliť na rozhlasovú a televíznu, druhým pilierom sú dramatické texty a posledným teoretický výskum. Venoval sa teórii drámy a teórii divadla a vydal viacero vedeckých publikácií.

V 50. rokoch napísal zopár schematických hier (Ľudia z našej ulice, 1950, Srdce plné radosti, 1951). Neskôr si uvedomil schematizmus a nálepky socialistického realizmu a v 60. rokoch vytvoril svoje umelecky najhodnotnejšie drámy, napríklad Polnočná omša (SND, 1959), v ktorej spracoval pohnuté osudy navonok bežnej a zbožnej slovenskej rodiny, členovia ktorej sú rozdelení postojmi voči gardistickému štátu a SNP. Alebo Antigona a tí druhí, ktorá sa vracia tiež do rokov druhej svetovej vojny. V 60. rokoch Slovenské národné divadlo uviedlo tri jeho hry, ktoré považujeme za určujúce diela v jeho tvorbe, nadväzujúce na líniu absurdnej modernej drámy Veľká parochňa (1965), Experiment Damokles (1967) a Absolútny zákaz (1969), v ktorých vypovedal o skúsenostiach a osudoch svojej generácie. V danom období boli mnohé jeho hry na repertoári divadiel v Poľsku, ZSSR, Bulharsku, NDR a i. Kritickosť týchto hier bola dôvodom na ich odstránenie z repertoáru divadiel počas tzv. normalizácie. V rámci dramatickej tvorby tvoria menšiu líniu komédie, z ktorých sa s najväčším úspechom stretla hra Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci (SND, 1989.) Zaujímavosťou je, že ešte pred zamatovou revolúciou a zmenou politického režimu uviedla Nová scéna dvakrát jeho hry Súkromná oslava (1986) a v roku 1988 hru Vlastenci z mesta Yo čiže Kráľovstvo za vraha. Dramaturgom tejto inscenácie bol Jozef Mokoš.

V oblasti teórie divadla a drámy napísal Karvaš viacero prác. Zásadnou je jeho dielo Priestory v divadle a divadlo v priestore (1984).

Aj napriek jeho plnej rehabilitácii sa po roku 1989 Karvašove hry vytratili z dramaturgie divadiel a autor sa v spomínanom období dočkal iba premiéry hry Vlastenci z mesta Yo čiže Kráľovstvo za vraha (SND, 1995) a spomínanej komédie Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci (SND, 1989). V roku 1994 napísal Peter Karvaš svoju poslednú hru s názvom 4-krát nie.

V Stredoslovenskom osvetovom stredisku na Dolnej ulici č. 55 (zrekonštruovaný meštiansky dom z 15. storočia) sa od roku 2010 na jeho počesť koná súťažná prehliadka ochotníckych divadiel mladých s názvom Karvašova Bystrica. Organizuje sa súbežne s Tajovského dňami v marci.