Terézia Vansová

Spisovateľka a dramatička Terézia Vansová, rod. Medvecká (1857 – 1942), patrí k výrazným ženským osobnostiam, ktoré sa podstatnou mierou zaslúžili o presadenie žien vo verejnom živote. Je priekopníčkou v oblasti slovenskej literatúry a drámy písanej ženami.

Autorka: Iveta Škripková

Spisovateľka a dramatička Terézia Vansová, rod. Medvecká (1857 – 1942), patrí k výrazným ženským osobnostiam, ktoré sa podstatnou mierou zaslúžili o presadenie žien vo verejnom živote. Je priekopníčkou v oblasti slovenskej literatúry a drámy písanej ženami. Pri tvorbe používala  viacero pseudonymov, napríklad Johanka Georgiadesová, Milka S., Milka Žartovnická, Nemophila, Neznáma veličina, P. Kronikár, P. Rokytovský, Reseda, Terezka M. (Používanie pseudonymov bolo bežným javom v slovenskej literatúre a dráme v 19. storočí. Zrejme to súvisí s tým, že sa formovali ako umelecké žánre, ibaže v prípade ženských autoriek to súčasne odráža dobovú sociálno-spoločenskú situáciu žien. Ženy trpeli tým, že majú nižšie vzdelanie ako muži, respektíve nemajú umožnený prístup ku vzdelaniu ako muži, navyše písanie nepatrilo k ženským prejavom. Citujúc Teréziu Vansovú: „... však čo ženská, na mene nezáleží...“).

Druhú polovicu života prežila v Banskej Bystrici. Život Terézie Vansovej v mnohom odráža spoločenské pomery rôznych politických období, ktoré musela prežiť. Zaujímavým faktom je, že štyridsaťdva rokov svojho života prežila v 19. storočí a rovnakú dĺžku v 20. storočí. Práve preto jej osobný život prešiel turbulentnými zmenami.

Narodila sa vo Zvolenskej Slatine. V roku 1875 ju vydali za evanjelického farára Jána Vansu a spolu s manželom odišla do spišskej Lomničky, neskôr do Rimavskej Píly, kde pôsobil. Od roku 1911 žili v Banskej Bystrici v malom domčeku v časti zvanej Fortnička. Ich susedom bol hudobný skladateľ Viliam Figuš Bystrý. Terézia Vansová milovala Banskú Bystricu, keďže v detstve tu navštevovala dievčenskú školu. V evanjelických rodinách bolo totiž zvykom, že dievčatá mali možnosť isté obdobie svojho života študovať. Budova dievčenského gymnázia sa nachádzala na Kuzmányho ulici a v súčasnosti tam sídli Katedra politických vied Univerzity Mateja Bela. Hoci sa veľmi dobre učila, nemohla pokračovať v štúdiách a musela sa vydať. Ako sa vtedy zvyklo hovoriť – našťastie nie za Maďara.

Jej prvé básne súviseli so stratou malého synčeka a napísala ich po nemecky (1881 – 1882). V roku 1889 publikovala prvý slovenský ženský román Sirota Podhradských a stala sa veľmi aktívnou spisovateľkou. Venovala sa memoárom, poviedkam, historickému románu, novelám. Mnohé z literárnych žánrov vyskúšala po prvýkrát ako žena Slovenka, napríklad historický román Kliatba (1926) alebo cestopis Pani Georgiadesová na cestách (1896 – 1897). Bola zakladateľkou a redaktorkou prvého slovenského časopisu Dennica (1898 – 1908, 1910 – 1914), pôsobila v spolku slovenských žien Živena. Jej prvenstvo a odvahu presadiť sa v mužskom literárnom a umeleckom svete potvrdzujú aj dramatické opusy. Divadelná hra pre deti Potopa, (1886), divadelná komédia V salóne speváčky (1889), divadelné hry Svedomie (1897), Ľúbezní hostia (1901), Môj Jožko (1906). Išlo o prvé činy z pera ženskej dramatičky a hry mali národno-buditeľský cieľ, ak opomenieme ich veľmi dôležité a v našich konzervatívnych pomeroch priam kľúčové posolstvo smerom k ženám: píšte! A to napriek nedostatku vzdelania, ktoré im nebolo umožnené, a to napriek zložitým spoločenským a rodinným pomerom, ktoré vládli nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale neskôr aj v Československu.

Jej povzbudenie a príklad posmelil mnohé ženy a autorky. Jej divadelné hry patrili medzi obľúbené kusy slovenských ochotníckych súborov v prvej polovici 20. storočia. V Banskej Bystrici ich radi hrali, vždy s účasťou autorky na premiérach. V roku 1920 v Katolíckom tovarišskom spolku uviedli jej hry V salóne speváčky a Svedomie.

Na počesť Terézie Vansovej sa v Štátnej vedeckej knižnici každoročne koná súťažná prehliadka recitátoriek Vansovej Lomnička. Súčasťou ŠVK je aj Literárno-hudobné múzeum, ktoré má trvalú expozíciu venovanú autorke.

Terézia Vansová patrila v 20. rokoch 20. storočia medzi vážené občianky Banskej Bystrice. V roku 1923 sa jej dostalo cti privítať na banskobystrickom námestí prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka. Išlo o prvý, a zdá sa zatiaľ posledný, slovenský uvítací prejav ženy spisovateľky a dramatičky na počesť prezidenta republiky. 

Miesta