Národný dom

Koncept reduty (rovnako názov) prevládajúci v 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa po vzniku Československa v roku 1918 transformoval do modelu tzv. národných domov. Národný dom plnil ten istý zámer ako reduta (spojenie hotela, reštaurácie, viacúčelovej sály na rozmanité kultúrne podujatia: od divadelných predstavení po tanečné zábavy), avšak s dôrazom na prioritu a reprezentovanie vecí národných.

Stavba Národného domu sa realizovala v spolupráci a podľa návrhu významného slovenského architekta Emila Belluša v dvoch etapách. Hotel a kaviareň, resp. reštaurácia boli dokončené v  apríli 1929 a divadelná sála v januári nasledujúceho roku. Stavba si vyžiadala náklady 7 800 000 korún. Výtvarné dotvorenie budovy realizovali profesor umelecko-priemyselnej školy v Prahe František Kysela a miestny maliar Július Flache. Podľa Kyselových návrhov vyzdobili veľkú sálu divadla. Flache je zas autorom veľkoplošného obrazu Alegória mesta Banskej Bystrice v divadelnom foyeri. Drevenú dekoráciu balkónov realizovala firma Jindřicha Röhrsa.

Divadelnú časť otvorili koncertom 8. januára 1930. Spočiatku sa uvažovalo o veľkolepom otváracom predstavení Slovenského národného divadla – Predanej nevesty. Neskôr aspoň o Shakespearovom Sne noci svätojánskej vo Hviezdoslavovom preklade a v predvedení miestneho ochotníckeho súboru. Oba zámery však nevyšli a prvé predstavenie v divadelnej sále zahrali miestni ochotníci až 7. februára 1930. Išlo o inscenáciu komédie Williama Shakespeara Sen nocisvätojánskej v preklade Pavla Országha Hviezdoslava a s hudbou Felixa Mendelsohna.

Divadelná sála Národného domu slúžila v 30. – 40. rokoch na rozmanitú spoločenskú a kultúrnu činnosť. Od roku 1929, po zlúčení viacerých ochotníckych spolkov v Banskej Bystrici, tam začalo hrávať Mestské divadelné združenie. V polovici 50. rokov našlo v jeho pivničných priestoroch miesto na skúšky ochotnícke bábkové divadlo, ktoré bolo, rovnako ako činoherné, veľmi činorodé už od začiatku 40. rokov. V sále sa konali premietania filmov, koncerty rôzneho žánru, besedy a tanečné zábavy. V 50. rokoch tu vystupovali aj tzv. kultúrne úderky a ľudoví rozprávači.