Janko Borodáč

Janko Borodáč (1892 – 1964) patrí k zakladateľom slovenského profesionálneho divadla. Narodil sa v Prešove v chudobnej rodine a vyštudoval grécko-katolícky učiteľský ústav. Učil v Pstrinej, Kvačanoch pri Prešove a v Sabinove.

Počas prvej svetovej vojny bol zajatý na ruskom fonte, kde sa zoznamoval s literatúrou ruských spisovateľov a s ich najvrcholnejšími dramatickými dielami. Po vojne prijal ponuku študovať herectvo na pražskom konzervatóriu a stal sa tak prvým Slovákom, ktorý študoval tento odbor.

Po vzniku Slovenského národného divadla sa stal členom jeho putovnej spoločnosti (SND II, známej aj pod názvom Marška) a spolu s Andrejom Bagarom, Oľgou Országhovou, Jozefom Kellom a Gašparom Arbetom zostávajú natrvalo prvou slovenskou hereckou generáciou nášho profesionálneho divadla.

Marška bol prvý pokus založiť skutočne slovenské profesionálne divadlo, trvala však len jednu sezónu (1921/1922). Po tomto neúspechu odišiel učiť do Sabinova, no v roku 1924 prijal spolu s manželkou Oľgou Országhovou-Borodáčovou ponuku riaditeľa SND Oskara Nedbala nastúpiť do bratislavskej činohry. Odvtedy sa natrvalo meno Janka Borodáča spája s dejinami slovenského profesionálneho divadla.

Borodáč sledoval dianie vo Východoslovenskom národnom divadle, ktoré v rokoch 1924 – 1930 a 1937 – 1938 existovalo v metropole východu. Po druhej svetovej vojne bol kvôli pôsobeniu na poste šéfa činohry SND nútený odísť z divadla a ako kompromis prijal ponuku založiť nové profesionálne divadlo v Košiciach. Od roku 1945 do roku 1953 bol riaditeľom VND (neskôr Národné divadlo v Košiciach, neskôr Štátne divadlo v Košiciach) a výraznou mierou sa podieľal na formovaní troch jeho súborov (činohra, opera, balet). Jeho najvýznamnejšou zásluhou je však umelecké formovanie košického divadla vo všetkých jeho zložkách. Po návrate do Bratislavy ovplyvňovala Borodáčovská tradícia ešte dlhé roky hereckú, dramaturgickú a ideovo-estetickú podobu košickej činohry.